Presne tak to bolo. Zažila som to len v malom, v roku 1990 som naposledy pracovala v štátnom podniku, už sa to tam začalo podobať na takúto atmosféru. Nič pre mňa. Neviem, či som sa rozhodla správne, odišla som do súkromnej sféry, od r. 1992 už ako spolumajiteľka. O pár rokov už ako 100%-ná majiteľka. Keďže som zažila aj pozíciu podriadenej, k zamestnancom som sa správala úplne normálne ako k rovnocenným ľuďom. Kupodivu, najviac som sa nadrela zrovna vo vlastnej firme:-)
V r. 2000 ma corporate vysoko platena saskaren prestala bavit. Ono ti corporate pajaci stale potrebuju conzultantov aby si 'cover their ass', takze aj zajtra idem medzi tych vyobliekanych premudrelych pubertackych tajtrlikov , aj ked len v texaskach v tricku a sandaloch, ale to neznamena ze si nenauctujem ...
Ale zas nemusi byt vsetko podplatene - ked ma niekto v hlave tak nemusi sa az tak dobre obliekat hlavne ked si v minulosti uz nieco dokazal a ludia poznaju tvoju pracu -- ja som tiez chodieval na skusky z ktorych som bol slaby co najlepsie obleceny - ked nie vedomosti tak aspon som bol "najkrajsi" :))
to mi pripomina v sucasnosti tie ludove maratony, kde si niektori mozu povedat ked uz nevyhravame (aka nevieme rychlo behat) tak nech aspon vyzerame (farba celenky zladena s topankami je dost cool)
Vsetko nie, ale vacsina ano. Rozni tito extrerni konzultanti su nic ine len byvali zamestnanci, ktori maju kontakti na veducich zamestnacov v korporatoch a za urcite "vyhody" pre nich, si tam veselo fakturuju. Ich vykon je vela krat rovnako slabi ako ked robili v korporate...
Pelino by vedel rozprávať ... aj so Strapatým jedným aj druhým ... milé ozvláštnenie dňa, najmä s takou čakanou-nečakanou pointou ... a potom sa sjeli ako svine, podľa rovnomenného románu :D
moja skusenost je uplne opacna. Tak neviem ci mam nenahraditelnu profesiu. aj ked by som rozlisil korporat vybudovany slovenskou gadzovskou kapitalotvornou vrstvou (alebo aspon sedliakmi v sakach menezovany) od zahranicneho bezsakoveho korporatu. Mam len jeden zivot preto si vyberam svojich sefov.
Zvášť kruté mi v prípade dámskeho korporátneho dreskódu prídu lodičky. Sako i kostými je už v dnešnej dobe možné kúpiť z príjemných flexibilných materiálov, ale lodičky mi zo zdravotného hľadiska prídu ako čisté zlo. Zaujímavé že ich vyžadujú spoločnosti, ktoré sa inak formálne hlásia k rôznym vznešeným konceptom - od "spoločenskej zodpovednosti" až po "rodovú rovnosť".
Neviem, či som sa rozhodla správne, odišla som do súkromnej sféry, od r. 1992 už ako spolumajiteľka. O pár rokov už ako 100%-ná majiteľka. Keďže som zažila aj pozíciu podriadenej, k zamestnancom som sa správala úplne normálne ako k rovnocenným ľuďom. Kupodivu, najviac som sa nadrela zrovna vo vlastnej firme:-)
Kupodivu??