reklama

Izmir je plný všeličoho

Opatrne som našmátrala vypínač na kuchyni. Je pól štvrtej. Z chladničky som vytiahla ľadový višňový džús a vyšla na balkón. Podo mnou blikali hlasné reštaurácie, zaspávali palmy a v diaľke sa črtalo more a prístav. Pousmiala som sa. Zajtra sa pred úsvitom vytratíme z mesta do prázdninových rezortov. A mne bude ľúto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prvá noc bola na skapanie. Lívia vyšla zo záchodu. Niečo zamrmlala a išla do postele skúsiť prespať horúčavu. Aj Erika vyšla po vodu a rozospato si šúchala oči. Chodili sme v noci po byte ako mátohy odsúdené na večné teplé zatratenie. O kúsok ďalej si už Arab cibrí hlas na ranné zvolávanie do mešít a my sa ani za ten svet nevieme uložiť. Vrešťali mačky a fagani, ktorí na ulici so špinavými rukami predávali praclíky a melóny už počas brieždenia. Nákladné autá hlučne brzdili priamo v mojich snoch a za oknami nerušene klebetili holuby. Nenávidela som to ich nešikovné pristavanie na okolité strechy. Všetky sme sa zobudili spotené a unavené. Obrovská misa šalátu a tanier čerstvých olív nechýbali na raňajkách ani raz. Ani ten prvý krát.Izmir je mamut plný smradu, hluku a cigáňov. Pracujúcich cigáňov. Sú všade. Premávajú sa na starých traksniach s dvomi kolesami, polonahí iba v starých šortkách a s veľkými rukavicami. Vpredu majú namontované drevené káry, ktoré tlačia pred sebou a zbierajú VŠETKY odpadky. Bolo mi blbé, podávať im skrčený papier či ohryzok z jablka. Ale fungovalo to. Na dlhej prístavnej promenáde sú turecké rodiny, milenci a kamarátske partie. Niektorí sú zahalení, iní odhalení. Všetci však vypľúvajú slnečnicové semienka. Kúpať sa tu nedá. More má olejový odtieň a namiesto mesačného svitu sa na ňom ligoce bordel, ktorý vietor sfúkol z ulíc. Anglicky hovoriaca suseda Aylin nás večer pozvala k sebe na pravú tureckú kávu a pri mori vykšeftovala pečenú kukuricu za rovný milión. Na druhý deň sme skoro ráno vykľučkovali z mesta, na chaotickej križovatke sme si stihli všimnúť teplomer na veži. Že štyridsaťjeden. V staručkej, vyprahlej dedine Sirince zababušené babky vlastnoručne vyšívali prikrývky a vankúše. Ihly sa im topili medzi prstami. Príšerný hic. Kúpili sme biely obrus do obývačky a vyrazili na svetoznáme zrúcaniny mesta Ephesus. Je streda, ideme na trh. Bolia ma uši, revú všetci. Mladí, škaredí, každí. Tu by počul aj nepočujúci. Trh pripomína planétu sýtych kričiacich farieb. Slovenskí záhradkári by bezmocne zízali. Neskutočné fajty, neskutočný výber, neskutočné ceny. Domov vláčime asi 30 kíl zdravej odrody, vyšľachtenej na štedrom tureckom slnku a na prašnom tureckom vidieku. Neskôr poobede sme si cestu do centra spestrili. Dohodli sme s drožkárom cenu, nasadli do koča a prekliali život ťahajúceho koňa. Chudáčik, kosť a koža. Obchody sme však vzali útokom, tam nebol čas na sentimentálne myšlienkové pochody. V miestnej reštaurácii sú každý deň iné ceny. Podľa toho ako vyzeráme. Snažili sme sa prikvitnúť s čerstvo umytými vlasmi a perleťovým rúžom. Aj tak sme platili viac ako minule! Sledujem vedľajší stôl. Štyria chalani sa zvítali pusami na líce, ale objednáva si iba jeden - čaj. Cez úzku škáru do kuchyne som videla ako sa kuchár holí. Vyriešené, dezert si neobjednávame. Obzrela som sa ešte ku kvartetu mladých z vedľajšieho stola. Stále tam sedeli. Stále mali na stole iba dva deci čaju v malom sklenenom pohári. Taký luxus by si v bratislavských puboch nemohli dovoliť. Milovala som nočné prechádzky v päťmiliónovom Izmire. Napratané ulice domácimi plných energie, zmrzliny, chutné jedlo (chlpy sme chladnokrvne odsúvali nabok), množstvo vysvietených obchodíkov, akčné križovatky, zápchy, spustené alarmy, pouličný predavači, gyrosy a lacné ovocie. Ďalší horúci deň. Pomaly umierame. Topia sa mozgy, sny, nálada. Všade je ticho, teplo. Kľud a osobnosti. Nevieme rozmýšľať, hádať sa, žiť. Topí sa aj depresia. Čas sa ťahá ako lepkavý karamel. Padáme do mesta ničoty, kde vôbec nezafúka. Energia sa odsťahovala z našich tiel na iný vesmír. Sme znechutené, znudené a mokré.Ešte stále som na balkóne. Podo mnou sa odohráva milión ľudských situácií. Niečo na tých Turkoch je... Sú odviazaní, čierni, deraví a vysmiaty. Neľúbia spať. A nenechajú spať ani ostatných. Nemôžem im to zazlievať. Tu sa proste nespí.

Monika Nagyova

Monika Nagyova

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  295
  •  | 
  • Páči sa:  2 287x

Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied Zoznam autorových rubrík:  Úprimné pozdravy z BratislavyZo života vo firme snovDenník starej dievkyO pocitoch smrteľníkaShowbiznis je drinaČo je "in"Pribalím vás do kufra

reklama

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu