Ženy radia ženám: Nepíšte mužom, ak ste nahnevané, osamelé alebo hladné.

Autor: Monika Nagyova | 22.7.2021 o 9:34 | Karma článku: 8,70 | Prečítané:  2717x

V ženských magazínoch sa vždy dozviete, čo je správne. Majú však redaktorky týchto časopisov pokyny aj pre tie z nás, ktoré sú nahnevané, osamelé alebo hladné neustále?

V trolejbuse som si raz nevdojak vypočula rozhovor dvoch mladíkov.
„Tá krava ma stále otravuje, vypisuje mi ako divá. Povedal som jej, že mám teplotu a dúfal som, že mi dá pokoj.“
„Čo ju nepošleš do piče?“
„Mám koho preťahovať.“
Predstavovala som si, ako by asi zareagovala dotyčná, keby tento rozhovor počula. Vystúpila som z trolejbusu a prechádzala som popri paneláku, pred ktorým vykrikovala ostro naladená dievčina. Chýbalo jej pár zubov a na tenkých pleciach jej viseli mastné pramene vlasov.
„Jožo! Jožo!“
„Čo chceš?“ vykukla z okna žena, ktorá mala ešte menej zubov a bola o dosť staršia ako dievčina pod oblokom. Asi Jožova mama.
„Od Vás nič! Volám jeho! Jožo!“
„Daj mu pokoj! Nemáš mu písať a nechce ťa vidieť,“ zavrčala asi Jožova mama.
„Jožo! Jožo!“
Kráčala som ďalej a Joža som si radšej nepredstavovala.

My ženy túžime po opatere a hýčkaní a sme pre to ochotné urobiť veľa. Aj prekročiť vlastné hranice a obetovať hrdosť.
Raz som mala nutkanie napísať vyčítavú správu mužovi, ktorý mi sľúbil, že sa ozve a neozval sa. Ale spomenula si na článok zo ženského magazínu a musela som priznať, že spĺňam všetky atribúty na to, aby som tak neurobila. Bola som nahnevaná, osamelá a hladná. Za obeť padol makový závin, ktorý som plánovala zjesť ráno ku káve. Takto nasýtená som sa uprostred noci cítila ako vrece odležaných zemiakov a už som nemala chuť vypisovať správy nikomu. Zachovala som si hrdosť, ale za akú cenu? A zachovala som si ju vôbec?

Redaktorky ženských magazínov radia, že chlapov neradno uháňať, lebo skôr či neskôr sa zbalia a z našich životov sa vytratia nadobro. Muži chcú vraj usmiate a bezstarostné ženy. Avšak tie sú iba na Instagrame. V skutočnosti máme aj temnú a utrápenú tvár. Hromadíme v sebe prehltnuté výčitky, márne očakávania, nesplnené túžby a nároky, ktorých sme sa museli vzdať. Ako im teda máme vyjadriť to, čo chceme a zároveň ich neodplašiť? Ženy pred touto nevyriešenou dilemou stáli od pradávna. Možno uprostred noci nejedli makové záviny, ale v jaskyni nahnevane hádzali polená do ohňa a v mysli si dokola prehrávali rovnaké otázky: Nestratím ho, keď pred ním v plnej nahote odhalím svoje zúfalstvo? Bude mnou pohŕdať, keď uvidí, ako žobrem o jeho lásku? Bude si myslieť, že ho uháňam, keď mu vytknem, že sa mi málo venuje? Tieto otázky si pred nami kládli milióny žien. A milióny žien po nás si ich klásť budú. Zástupkyne nežného pohlavia tak už celé tisícročia stoja pred jednoduchou, ale zásadnou otázkou. Honiť či nehoniť?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE MICHAL HAVRAN

Kraľovany, dedinka v zákrute, kde vás príroda naučí rešpektu (píše Michal Havran)

Malebnou cestou Alojza Medňanského s Barbarou Rusnákovou.

Píše Miroslav Kocúr

Ľudia odmietajú cirkev, nie vieru (komentár)

Klérus bráni sám seba a priťahuje len sebe podobných.


Už ste čítali?