O mojej ceste k stíšeniu

Autor: Monika Nagyova | 8.6.2021 o 9:40 | Karma článku: 8,77 | Prečítané:  1007x

Už sú to viac ako tri roky, čo som toho muža videla naposledy a predsa ho nedokážem pustiť z hlavy. Prvýkrát sme sa stretli na letisku. Čakal ma v príletovej hale a v rukách držal kvety.

Hneď ako som ho zbadala, cítila som, že je výnimočný. Vyžarovalo z neho niečo, čo my Európania nemáme – pokoj. Mňa a moje dve kamarátky sa hotoval sprevádzať po Bali.
„Toto je jedna z mojich posledných pracovných ciest,“ prezradil nám.
Čoskoro sa vraj stane duchovným učiteľom, bude slúžiť ľuďom a žiť z ich milodarov.
„Myslím, že na túto dôležitú úlohu som už pripravený, smeroval k nej celý môj život.“

Zdržiavali sme sa v meste Ubud, plnom chrámov a starých rituálov. V jedno ráno som vyšla na terasu hotela raňajkovať. Prisadol si ku mne náš sprievodca, budúci duchovný učiteľ Suija.
„Ako sa ti podarilo nájsť vnútorný pokoj?“ spýtala som sa ho pri jedení.
„Už dvadsaťpäť rokov meditujem a vieš čo robím každé ráno? Usmievam sa. Sám pre seba, v mojom vnútri. Usmievam sa na svojich rodičov, hoci sú už dávno mŕtvi. Usmievam sa na moje deti, ženu, priateľov. Usmievam sa na mesto a celý svet. Až potom vstanem z postele.“
Čašník nám priniesol kávu a zo stola odpratal špinavé taniere.
„Raz vyskúšaj jeden deň nerozprávať,“ navrhol mi Suija. „Človek za svoj život povie toľko zbytočných slov. Planéta je nimi presýtená viac, než jedovatými plynmi. Ak by každý z nás bol aspoň jeden deň ticho, zlepšíme svet.“
Ale kto si dnes môže dovoliť byť ticho? To nemám šéfovi zdvihnúť telefón? Neotvoriť plynárom? Neodzdraviť susedu?
„To mám byť celý deň zavretá v izbe?“ spýtala som sa.
„Zavretá v sebe,“ opravil ma.
Môj zdesený výraz tváre ho asi pobavil, lebo potom sa usmial a dodal: 
„Áno, byť zavretá v sebe, je jedna z najťažších vecí na svete.“ 

Celú cestu z Bali na Slovensko som sa odhodlávala k tomu, aby som si vyčlenila dvadsaťštyri hodín, počas ktorých nevyrieknem ani slovo. Listovala som v diári a uvažovala nad tým, ktorý deň by bol najvhodnejší na mlčanie. Predstavovala som si, ako sa ponorím do hlbín svojho vnútra, mimo mojej komfortnej zóny, ako objavím nové veci a napíšem o tom blog.
Keď som však prišla domov, bola som príliš zaneprázdnená tým, že som každému hovorila o mužovi, ktorý mi navrhol, aby som mlčala. Potom sa mi nakopili pracovné povinnosti, ďalšie výlety a mlčaniu som sa čoraz viac vzďaľovala. 

Raz, keď som sedela v kancelárii, som si cez pootvorené dvere všimla na chodbe obraz, ktorý nám pribudol do firmy. Vstala som od počítača a podišla k maľbe. Bola na nej stará žena, ktorá pred chátrajúcim domom odhŕňala sneh. Stála som pod tým obrazom ako paralyzovaná. Za chrbtom mi pobehovali kolegovia so šanónmi v rukách, mali naponáhlo, klienti ich už čakali v zasadačkách.
„Počuješ to ticho, ktoré ide z tohto obrazu?“ zastavila som jedného z nich a ukázala na maľbu.
Kolega na mňa zmätene pozrel a odvetil:
„Mona, teraz fakt nie.“
Rýchlo odkráčal a ja som sa opäť zadívala na maľbu. Vedela som, čo ma na nej tak upútalo. Zhrbená žena s lopatou v ruke mlčala väčšinu svojich dní.
Spomenula som si na to, ako mi Suija navrhol, aby som dvadsaťštyri hodín nerozprávala a v tej chvíli som sa zahanbila sama pred sebou. Už sú to viac ako tri roky, čo som sa vrátila z Bali a doposiaľ sa mi to nepodarilo. Hádam nedokážem byť za celý svoj život jediný deň ticho? Bolo to bolestivé zistenie.

Moja cesta k stíšeniu tak naďalej zostáva zarúbaná. Na moju obranu chcem ale podotknúť, že ráno sa v posteli v duchu usmievam. Na svojich blízkych i kamarátov. Ba čo viac, vyjdem na balkón a usmievam sa aj na straku skackajúcu pod orgovánom. Niekedy to preženiem a usmievam sa aj na svoj hrnček kávy. A skutočne to funguje, v tej chvíli cítim vnútorný pokoj. Na ľudí v uliciach sa však radšej neusmievam a blažený úsmev, ktorý vyviera z môjho vnútra si nechávam pre seba. Už aj tak som čudná, že žijem sama.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Harabin prebral otcovu rétoriku, načas zrejme príde o talár

Súdna rada už dočasne odstavila zvolenského sudcu Miľana. Tiež nenosil rúško.

Komentár Zuzany Kepplovej

Pomôžme Timrave napísať román (komentár)

Sme takí odvážni a dynamickí ako naša politická reprezentácia.


Už ste čítali?