Zo života vo firme snov: O generačných rozdieloch medzi kolegami

Autor: Monika Nagyova | 24.5.2021 o 9:36 | Karma článku: 12,27 | Prečítané:  5982x

Nastúpila k nám kolegyňa, ktorej mama bola mojou rovesníčkou. Oznámila mi to náhodou v rámci nášho neformálneho rozhovoru. Usmievala som sa na ňu, ale vo vnútri som krvácala.  

No a potom svitol deň, keď k nám nastúpil mladík, ktorý ešte nežil, keď ja som vo firme už pracovala. Bola som z toho taká otrasená, že riadnu chvíľu som sa nedokázala na nič sústrediť.
„A bude to len horšie,“ smiala sa o rok mladšia kolegyňa. „Ani sa nenazdáme a budeme tu vítať našich potenciálnych vnukov.“
Keď som nastúpila do firmy, bola som najmladšia. Dnes som jednou z najstarších a dosť ťažko to znášam. Firma mi nastavuje zrkadlo reality v podobne krásnych dvadsaťpäťročných kolegýň. Každý boží deň sa musím na ne dívať a tváriť sa, že som v pohode. Aj bez nich si však uvedomujem, že starnem. Zistila som totiž, že sa mi páčia muži, ktorí hrajú v reklame na liek proti prostate a pri športových prenosoch nepoškuľujem po hráčoch na trávniku, ale po ich tréneroch. Bože, kedy sa to stalo? Z mojich rodičov sú dôchodcovia a zo spolužiakov, tých sopľavých štvorkárov zo zadných lavíc, otcovia tínedžerov.

Vo firme je zamestnaných čoraz viac ľudí, ktorí sú o dosť mladší ako ja. Sú bystrí a rozhľadení. Hlasno sa smejú a sebavedomie majú na rozdávanie. Odvaha im nechýba, dožadujú sa skrátenej pracovnej doby a nárokujú si na benefity. Aplikácie a informačné technológie majú v malíčku. Na rozdiel odo mňa, neboja sa nových vecí.
Bola som rozčúlená a mierila na oddelenie IT. Tie večné inovácie, migrácie databáz a vynovené systémy mali za následok, že som v počítači nič nevedela nájsť. Veď doteraz všetko fungovalo!
„Treba vymeniť niečo len preto, lebo je to staré?“ spýtala som sa hneď, ako som vošla do dverí.
Kolega, ktorý sa narodil s káblami v hlave, sa na mňa veľavýznamne pozrel a odvetil:  
„Áno.“

Chvíľu na to som kráčala späť do svojej kancelárie a míňala veselú skupinku obedujúcich ľudí. Mali niečo cez dvadsať, v jednej ruke vidlička, v druhej mobil. Aj som mala chuť si k nim prisadnúť, ale čo by som im povedala? Že za svojho skutočného nepriateľa považujem zamrznutý monitor a odskakujúce strany v dokumente? Radšej som prešla popri nich bez povšimnutia, sadla si k svojmu pracovnému stolu a hlavu zaborila do dlaní.
„Moni, môžem?“ nakukla ku mne kolegyňa z chodby.
Z jej pohľadu mi bolo jasné, že nejde o pracovnú záležitosť. Gestom ruky som jej naznačila nech vojde dnu. Vošla a zavrela za sebou dvere.
„Bojím sa tridsiatky, čaká ma už tento víkend,“ zdôverila sa mi bez okolkov.
Usmiala som sa na ňu, lebo som ju chápala. Aj ja som sa tridsiatky bála. Mala som jej začať vysvetľovať, že je to prebudenie? Že prichádza obdobie akéhosi hlbokého poznania, neprebádaného na desaťročia dopredu? Nechcela som ju zaťažovať mojim filozofickými úvahami, povedala som jej iba:
„Tridsiatka so sebou prinesie nevídané veci, tak ako každý vek.“
A hneď som dodala:
„Starnutie je ale náročné, tiež sa s tým borím za pochodu.“

Nedávno mi v inboxe cinkol e-mail. Kolegyňa nás v ňom pozývala do kuchynky, kde pre nás pripravila tortu, lebo mala narodeniny. Oznamovala, aby sme neočakávali, že do nej napichala dvadsaťsedem sviečok, lebo vraj to už je počet, ktorým sa nehodno chváliť. E-mail zakončila vetou: „Už som fakt stará.“
Ak sa ona cíti stará, ako potom vníma mňa, o šestnásť rokov staršiu? Spomenula som si na svoje prvé zamestnanie, kde som mala kolegyne štyridsiatničky a veru nebola to príjemná spomienka. Boli ku mne nevrlé a neustále ma na niečo upozorňovali. Málokedy sa ma pýtali na môj názor a mimo pracovných vecí so mnou vôbec nekomunikovali.

Vykročila som ku kuchynke, z ktorej sa už ozývali salvy smiechu. Zablahoželala som oslávenkyni, vzala som si tanier s tortovým rezom a prisadla si k tým ozaj mladým kolegom. Rozhodla som sa, že budem ako oni. Všetko, čo mi život ponúka, využijem vo svoj prospech.

Do kancelárie som sa vrátila obohatená nielen o nové kalórie, ale i obzory, ktoré som si vďaka mladším kolegom a ich vnímaniu sveta, rozšírila.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE MICHAL HAVRAN

Kraľovany, dedinka v zákrute, kde vás príroda naučí rešpektu (píše Michal Havran)

Malebnou cestou Alojza Medňanského s Barbarou Rusnákovou.

Píše Miroslav Kocúr

Ľudia odmietajú cirkev, nie vieru (komentár)

Klérus bráni sám seba a priťahuje len sebe podobných.


Už ste čítali?