Naša rodinná známa Lujza postrehla, že jej manžel sa z liečenia vrátil akýsi vymenený. Do očí sa mu vrátila iskra a jeho pokožku akoby láskyplne oblizlo slnko. Potešilo ju to, lebo po operácii chrbta ledva chodil a bol bledý ako stena. Teraz mu už ani schody nerobili problém, dokonca aj z vane vyliezal úplne sám. Avšak aj jeho správanie sa zmenilo. Lujza si všimla, že mobil, ktorý mu kúpila krátko predtým, ako nastúpil na liečenie, mával stále v rukách. Neraz Lojza pristihla pri tom, ako sa na aparát uškŕňa. Často ho hladil pohľadom, ba občas sa na neho krásne usmial. Tak sa na Lujzu neusmial už roky.
Lojzovi mobilný telefón časom vrástol do dlane, zašíval sa s ním na záchode a dokonca s ním chodil aj vynášať smeti. Lujza prvýkrát počas ich štyridsaťdeväťročného manželstva trpela tým, že Lojzo si ju vôbec nevšímal. Bola nahnevaná a velebila časy, keď si vystačili len s pevnou linkou.
„Budem musieť na pár dní odcestovať mimo mesta,“ ozval sa jedného dňa nesmelo Lojzo.
„A kam?!“ vybuchla Lujza.
Odpoveď si Lojzo vopred nepremyslel, tak len pokrčil plecami a odišiel do druhej izby. Lujza si až vtedy uvedomila, aké nebezpečenstvo jej hrozí. Pochopila, že mu učarovala nejaká múza z liečebného domu a ak nechce, aby jej vzťah stroskotal, musí niečo urobiť.
Príležitosť sa jej naskytla čoskoro, práve v deň, keď varila fazuľovú omáčku. Počkala kým sa zotmie a Lojzo zaspí. Jeho chrápanie striedali iné telesné zvuky, podporené výdatnou obedovou porciou. Lujza sa sama sebe začudovala, prečo vlastne bojuje o chlapa, ktorému počas spánku unikajú vetry, ale už nebolo cesty späť. Potichu mu z vrecka na nohaviciach vytiahla mobil a po špičkách opustila spálňu. Prehodila si na seba tenký kabát a vyšla na ulicu. Pouličné lampy svietili, na sídlisku nebolo ani nohy. Aparát celou silou hodila o zem, zozbierala to, čo z neho ostalo a vyhodila ho do kontajnera.
Lojzo ráno nervózne snoril po izbách, hľadal telefón. Lujza ho radšej poslala na trh kúpiť planty paradajok, ktoré mala v pláne pestovať na balkóne. Manželovi poradila, nech si po ceste domov kúpi krížovky.
Lojzo na svoju avantúru z liečenia postupne zabudol, nový mobil si už nekúpil a dodnes žijú s Lujzou šťastne.
Keď mi s odstupom času o tomto Lujza rozprávala, tvrdila, že svoj čin nikdy neobanovala, lebo zachránila svoje manželstvo a muž jej neušiel za inou. Spýtala som sa jej, či pri ničení Lojzovho mobilu neutrpela jej hrdosť.
„Hrdosť?“ pozrela na mňa. „Tú k životu nepotrebujem. Mne stačí môj Lojzo.“