Nie sme tlsté, sme mäkké. Prijať vlastné telo je celoživotná výzva.

Autor: Monika Nagyova | 13.4.2021 o 9:23 | Karma článku: 12,50 | Prečítané:  5241x

Sadlo zohráva v živote mnohých žien kľúčovú úlohu. Ustavične na nich visí a pri chôdzi sa im nehanebne natriasa. A čo je najhoršie, neopúšťa ich ani v tých najintímnejších okamihoch.

Rádio českého rozhlasu Wave má skvelú sériu podcastov s názvom „Sádlo“. Počúvanie jednej z epizód ma donútilo zamyslieť sa nad tým, ako mnou otriasli poznámky na moje telo. Hlboko sa ma dotkla najmä jedna, od vzdialeného príbuzného.

Mala som štrnásť rokov a práve som preliezala plot. U susedov boli moji bratranci a sesterncie, na dvore sa varil guláš a čapovalo pivo. Dospelí fajčili v hlúčiku, debatovali a smiali sa. Jeden z nich, ktorý ma vídaval len sporadicky, si ma všimol a zakričal smerom ku mne:
„Ty kam, preboha, priberáš?“
Keby dotyčný tušil, čo so mnou tá otázka urobí, zrejme by ma svojej poznámky medzi dvoma šlukmi ušetril. Vtedy som sa iba hlúpo zasmiala a mykla plecom. Zoskočila som z plota a utekala za ostatnými deťmi, ktoré sa v garáži práve hrali na schovávačku. Predstierala som, že ma baví skrývať sa za starými rárohami v pivnici, ale mysľou som bola úplne inde. Tá otázka, ktorá ma na plote zastihla absolútne nepripravenú, uvoľnila hrádzu a spustila vodopád ďalších dotazov. Avšak tentokrát otázky neprichádzali od kadejakých strýkov, ale rodili sa priamo v mojej hlave. Som naozaj tučná? Príjmu ma ľudia aj takúto? Budú moje chudšie sesternice šťastnejšie ako ja? O pár rokov neskôr sa k nim pridružili ďalšie otázky. Ako môžem snívať o tom, že ma niekto bude chcieť, keď svoje sadlo sama neznášam? Mám vôbec právo na lásku?

Tieto otázky ma nahlodávajú dodnes. Netrápi ma už iba sadlo, ale aj nedokonalé prsia a vrásky okolo očí. Ani sa nenazdám, a budem čeliť aj pokrčenej koži či výmene zubov za umelý chrup. Telo mi nedá vydýchnuť. Milovať ho napriek všetkým jeho chybám je nadľudský výkon. Rozštiepené nechty a riedke obočie viem zamaskovať, ale sadlo nedokážem nijako skryť. Pneumatika okolo pása je nepoddajná, vzdorovitá a je ju vidieť z každej strany.     

A kým niekto sa chce sadla stoj čo stoj zbaviť, iný ho zúfalo zháňa.
„Marika, nemáš sadlo?“
Spýtala sa moja mama bývalej spolužiačky pri platení u mäsiara. Bola k nej dôverne naklonená a šepkala. Predavačka jej dôverne pošepla späť, nech jej na lístok napíše telefónne číslo a keď sadlo privezú, dá jej avízo. Dodala, aby sa potom ponáhľala, lebo po sadle je veľký dopyt.
O pár dní mame Marika z mäsiarstva naozaj zavolala.
„Prišlo sadlo, ponáhľaj sa!“
Mama okamžite naštartovala auto a vzácny poklad, zabalený v mastnom papieri, priniesla obratom domov. Sadlovníky upiekla ešte v ten deň. Drobné, vábivé, štedro pocukrované. Boli také krehké, že sa lámali, len čo som ich vložila do úst.

Neviem, či svoje telo dokážem raz skutočne milovať, ale jedno je isté. Keď sa v mojom tele stretne sadlo so sadlom, cítim dokonalú harmóniu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Keď Heger neprehovorí teraz, už môže mlčať

Bolo to prvé odvolávanie člena vlády, pri ktorom o stanovisku kabinetu neinformoval prítomný premiér.


Už ste čítali?