Zo života vo firme snov: Úskalia služobných ciest

Autor: Monika Nagyova | 25.3.2021 o 9:36 | (upravené 25.3.2021 o 15:25) Karma článku: 12,52 | Prečítané:  6074x

Na Schwechate som pila kapučíno s jemnou nadýchanou penou a čakala na svoj let. Opájala som sa falošnou predstavou, že ak ma lietadlo vynesie nad oblaky, môžem ujsť pred vlastnou identitou.

Na služobné cesty som najčastejšie lietala do Londýna, tam sídli naša centrála. Keď som ju navštívila prvýkrát, bola som ohúrená. Firma mala vlastných lekárov, psychológov, či zubárov, ale aj kondičných trénerov a masérov. Nachádzala sa tam posilňovňa, kaviareň, reštaurácia, ba i spálne, ktoré slúžili kolegom prilietajúcim z iného časového pásma, aby sa v prípade potreby mohli pred rokovaním vyspať. Len vo firemnej knižnici pracovalo toľko ľudí ako v celej bratislavskej pobočke. Oddelenie knižných fondov, rešerší a informačných zdrojov zaberalo v obrovskej budove celé poschodie.

Raz som tam priletela na dvojdňovú konferenciu, ktorá sa konala v auditóriu, najväčšej sále našej centrály. Počúvala som nápadmi prekypujúce Angličanky, Holanďanky, či Belgičanky. Mali plno inovatívnych návrhov a predbiehali sa v ich prezentácii. Francúzky vyčkávali, ale keď si zobrali slovo, hovorili dlho. Zdieľania svojich vízií sa nemienili vzdať ani Nemky. Hoci sme v programe mali mierny časový sklz, trvali na tom, aby boli vypočuté. Dievčatá z južnej Európy sa chichotali, občas aj nemiestne. Len ja akoby som tam nebola. Ani som nepípla a nikto o mňa nezavadil pohľadom. Spomenula som si na slová Pavla Vilikovského, ktorý napísal, že všetky národy chcú vyorať hlbokú brázdu v dejinách ľudstva, jedine Slováci, božie deti, vidia zmysel a náplň svojej existencie v tom, že sú. Niekde ďalej v knihe písal ešte aj o tom, že Slovákov v konečnom dôsledku zaujíma iba vyprážaný syr s hranolkami.
Počas prestávky sme sa z auditória presunuli do baru pod strechou, aby sme sa občerstvili. Žula som lososový sendvič a dívala sa vôkol seba na mrakodrapy finančnej štvrte. Uvažovala som nad tým, prečo sa medzi kolegyňami zo západnej Európy cítim ako piate koleso u voza. Vari sa u mňa prejavil komplex, ktorý mávajú obyvatelia malých krajín? Vtom som si spomenula na žobráka z Bali.

Stretla som ho ráno na pláži, hneď po tom, ako oceán vyplavil na breh množstvo odpadkov a špiny. Namiesto záberov z katalógu sa mi naskytol pohľad, ktorý vídavam v dokumentárnych filmoch o najchudobnejších krajinách.
„Ahoj,“ oslovil ma žobrák. Prestal sa prehrabávať v haraburdí, ktoré vyplavila voda a pristúpil ku mne. „Odkiaľ si?“
„Zo Slovenska,“ odvetila som.
„Odkiaľ?“
„Z Československa,“ skúsila som sa opraviť.
Žobrák, ktorému na tele plápolalo dotrhané oblečenie, len rozhodil rukami a tváril sa nechápavo. Vo vzduchu som teda začala kresliť imaginárnu mapu a hlasno som vymenovávala krajiny, s ktorými susedíme.  
„Nepoznám,“ reagoval žobrák.
Pristúpila som k tomu najhoršiemu, ale viem, že to zaberá. Bývalý Sovietsky zväz je aj po rozpade veľmocou.
„RAŠA,“ vyslovila som hlasno a zrozumiteľne.
Žobrák len pokrčil plecami.
„Java? Sumatra?“ snažil sa zachrániť situáciu.
Rázne som zakývala hlavou na znak nesúhlasu a nakoniec som odovzdane hlesla:
„Som z Európy.“
„Európa? A to je kde?“

Stojac v bare s výhľadom na finančnú štvrť Londýna som sa obzrela ponad plece na podnetmi podkuté Európanky. Ešte aj s plnými ústami si skákali do reči. Upokojilo ma, že pre žobráka z Bali neexistujú a spať som v tú noc išla bez toho, aby som sa trápila pocitom menejcennosti, ktorý vo mne horlivé západniarky vyvolali.  

O niekoľko mesiacov neskôr, som sa zúčastnila regionálneho stretnutia vo Varšave. Medzi kolegami zo susedných krajín mi bolo lepšie. V jednačke na tridsiatom štvrtom poschodí som sa cítila uvoľnená. Recepčná pult, umiestnený pri okne, zásobovala grepovým džúsom a kávou s karamelovou príchuťou. Kávu som si chodila dolievať aj počas diskusie a pri tej príležitosti som sa zahľadela von oknom na pulzujúcu Varšavu. Autá boli ako zápalkové škatuľky a ľudia ako špendlíky. Z takej výšky sa mi aj vlastné problémy zdali malé.
Vtom za mojím chrbtom začali hovoriť českí kolegovia a spôsob ich prednesu ma omráčil. O novej stratégii hovorili pomaly, dôstojne a čo bolo najhoršie, prirodzene. Mali premyslený plán a logicky vedeli zdôvodniť kroky, ktoré navrhovali podniknúť. Hlavou mi ako zlá spomienka preblesla stať z denníka Sándora Máraia. V nej Slovákov označil za národ, ktorému vzdelaní Česi stiahli z nôh krpce, obuli ho do baťoviek a naučili jesť príborom.
Kolegov z Prahy som už nedokázala sústredene počúvať, opäť nado mnou zvíťazil komplex, ktorý mávajú obyvatelia malých krajín. Vzduch mi zrazu pripadal ťažký, karamelová vôňa, predtým taká lahodná, teraz rozleptávala moje vnútro. Aj zasadačka sa mi zdala iná. Bola priveľká a ja som mala pocit, že sa v nej strácam.
Vilikovský mal pravdu. V skutočnosti som túžila iba po jedinom. Vrátiť sa na Zem a dať si niekde vyprážaný syr s hranolkami.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dočkali sa obchodníci aj veriaci, opatrenia uvoľnili po piatich mesiacoch

Uvoľňovanie opatrení proti Covid-19 ohlasoval Matovič. Nové pravidlá začnú platiť v pondelok.

Covid automat: V čiernej farbe už nebude žiadny okres

Slovensko postúpi do III. stupňa varovania.

Komentár Zuzany Kepplovej

Voľby nenahrádzajú diplom

Spoločenskí vedci sú vláčení už dávno.


Už ste čítali?