Zo života vo firme snov: Stala sa zo mňa korporátna mrcha

Autor: Monika Nagyova | 2.2.2021 o 9:29 | Karma článku: 13,19 | Prečítané:  4374x

Firma ďalej rástla. Presťahovali sme sa do novej budovy s väčšími a luxusnejšími priestormi. Jedného dňa mi na stole pristála nová pozícia a ja som ju prijala. Po sedemnástich rokoch som postúpila.

Vystúpila som z výťahu na najvyššom poschodí. Recepčné, dokonale zladené v čiernobielych šatách, práve odprevádzali do jednej z rokovacích sál kórejských biznismenov. Na bočnom pulte, vedľa obrovskej vázy plnej živých kvetov, boli pripravené poháre s čerstvým smoothie, vzala som si jeden z nich a kráčala do svojej kancelárie. Vošla som dnu, položila kabelku na pracovný stôl a pristúpila som k oknu. Ešte stále som si nezvykla na ten výhľad. Dunaj sa trblietal a tiekol mi pri nohách.  

Dostala som na starosti komunikáciu s klientmi. Organizovala som pre nich semináre, workshopy, ale aj privátne divadelné predstavenie, či módnu prehliadku. Pripravovala som odborné publikácie, cenové ponuky a firmu zapájala do medzinárodných súťaží, do ktorých som posielala siahodlhé podklady. Stala som sa súčasťou rokovaní vedenia spoločnosti a mala som pocit, akoby ma niekto helikoptérou vyniesol hore, všetko som zrazu videla v širších súvislostiach. Už som neplnila úlohy bez toho, aby som nevedela, ako môj podiel práce zapadne do celkového fungovania firmy.

Raz som organizovala veľkú párty. S mojimi kolegami sme ju pripravovali dlhé mesiace. V deň D som vošla do átria, kde sa mala akcia konať a od rána som sledovala pracovné tímy, ktoré sa podieľali na akustike, osvetlení, cateringu a na tvorbe umeleckého programu. Ako deň plynul, obraz bol čoraz konkrétnejší. Stoly boli krásne nasvietené, kapela na scéne ladila svoje nástroje a ja som začínala mať dobrý pocit. Sledovala som nácvik choreografie tanečníčok a pracovnú poradu čašníkov pred príchodom hostí. Privítala som známu moderátorku, s ktorou sme si prešli scenár a dohodli detaily jej výstupov. To boli tie momenty, keď som nemala pocit, že pracujem. Bavila ma každá minúta toho dňa. Moja predtucha bola správna. Hojná účasť na akcii ma utvrdila v tom, že to dopadne dobre. Večer naozaj plynul podľa mojich predstáv, všetko klapalo, klienti sa bavili. Občas za mnou prišli otravní kolegovia, že šampanské sa minulo a že teľacie je studené, ale takéto drobné zakopnutia ma nevykoľajili. Mala som všetko pod kontrolou, viezla som sa na vlne úspechu a usmievala sa na všetky strany. Stala sa zo mňa korporátna mrcha.   

Ale moja práca mala aj odvrátenú tvár. Nastalo obdobie, keď som sa strácala vo vlastnej agende. Celé dni a večery som trávila nad nevydarenými prezentáciami a spľasnutými kapučínami. Zažívala som rána, keď v mojom inboxe svietili správy s takýmito názvami:
„Túto správu otvor ako prvú, keď prídeš do officu.“
„Prosím pošli hneď ráno.“
„TOTO UROB HNEĎ.“
Neveriaco som pozerala na monitor a nevedela som, čo mám robiť skôr. Stále mi zvonil telefón a bolel ma chrbát, ktorý bičovali termíny a nové úlohy. Rozplakala som sa a slzy mi padali na klávesnicu.
Pracovné povinnosti ma mátali aj za dverami kancelárie. Chodili za mnou všade, dokonca aj do snov. Už týždeň som sa poriadne nevyspala. Vedela som, že musím ubrať, zjednodušiť, vrátiť sa do reality. Ale ako? A kto mi pomôže?

Jedného dňa som to už nevydržala a zavolala som kolegyňu von. Dlhoročné pôsobenie na rovnakom pracovisku z nás urobilo kamarátky. Sadli sme si k Dunaju a tam som si vyliala srdce. Ona ma mlčky počúvala. Nepovedala nič, len občas moje rozprávanie prerušila súcitným pritakaním. Chápala ma, viedla iné oddelenie a povinností mala tiež vyše hlavy.

Na druhý deň ráno, prv než som vošla do kancelárie, som zarazene zostala stáť vo dverách. Kolegyňa kamarátka sa usadila pri prázdnom stole v druhej polovici miestnosti. Ťukala čosi do klávesnice a keď ma započula, zdvihla hlavu.
„Dnes tu budem s tebou a zostanem tu dovtedy, kým ma budeš potrebovať. Teraz mi daj všetko, čo nestíhaš.“
Jej gesto pre mňa znamenalo neuveriteľnú vzpruhu a zázračne mi pomohlo. Dokázala som sa opäť sústrediť a práca mi šla od ruky. Napokon mi pomáhala iba jeden deň. Nasledujúce ráno som jej do ružova vyspatá povedala, že už môže ísť k sebe, že to tu zvládnem. Vlastne mi stačilo málo. Vedieť, že existuje niekto, kto mi pomôže, keď mi bude najhoršie.

Z tejto udalosti som si odniesla dôležité ponaučenie. O pomoc musím požiadať. Nikto z môjho okolia mi nevidí do hlavy a tým pádom nedokáže včas zaregistrovať, že tápem.
S odstupom času som si uvedomila ešte jednu vec. Vo firme to funguje presne ako v živote. Zlé obdobia striedajú tie dobré. Niekedy mám pocit, že mám všetko pod kontrolou a inokedy je to presne naopak. Cítim, že som na konci so silami a klávesnicu zmáčam vlastnými slzami. Vtedy si uvedomujem, že z každej korporátnej mrchy sa ľahko môže stať korporátna chudera.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dočkali sa obchodníci aj veriaci, opatrenia uvoľnili po piatich mesiacoch

Uvoľňovanie opatrení proti Covid-19 ohlasoval Matovič. Nové pravidlá začnú platiť v pondelok.

Covid automat: V čiernej farbe už nebude žiadny okres

Slovensko postúpi do III. stupňa varovania.

Rady pred terasami a polnočné strihanie. Británia sa otvára

Briti už zaočkovali prvou dávkou 47 percent populácie.


Už ste čítali?