Zo života vo firme snov: Udusená v open space

Autor: Monika Nagyova | 28.10.2020 o 9:24 | Karma článku: 12,37 | Prečítané:  6649x

Sedieť v open space má jednu veľkú nevýhodu. Človek sa nedokáže sústrediť na prácu. Po mnohých rokoch odkrútených v spoločnom priestore volám SOS. Syndróm open space.

Presťahovali sme sa do väčších priestorov v jednom z krídiel historického hotela v centre mesta. Firma sa postarala aj o prísun vitamínov. Už som nemusela z obchodu vláčiť igelitky plné banánov a fit tyčiniek, dodávateľ nám pravidelne nosil čerstvé ovocie. Odrazu sme mali aj vlastného galeristu, ktorý nám každé tri mesiace menil obrazy na stenách. Chodila k nám kvetinárka, ktorá sa starala o zeleň v kanceláriách a na chodbách. Vstupná recepcia bola obrovská a ligotavá. Rástli sme, počet zamestnancov sa vyšplhal k číslu, o akom sa mi ani nesnívalo. Firma nám platila členské vo fitnes centrách, stres sme už nemuseli odbúravať v krčmách ale na bežiacich pásoch. Kolegovia si začínali zakladať rodiny, stávali sa z nich rodičia a naše spoločné debaty sa neraz točili okolo kočíkov a autosedačiek. V nových priestoroch sme zriadili aj priestranný open space pre asistentky a asistentov. Bol to otvorený priestor s pracovnými stolmi, ktorého druhú časť tvorili kopírovacie stroje a okrúhly stôl, kde sme sa stretávali pri narodeninových koláčoch alebo spoločných piatkových raňajkách. Týmto priestorom prechádzali všetci kolegovia predtým, než sa rozpŕchli do svojich kancelárií.

Ideálny deň v práci si prestavujem tak, že prídem do kancelárie, zapnem počítač, urobím si kávu a ponorím sa do inboxu, kde mi v podobe e-mailov prichádzajú pracovné zadania. Avšak v open space je všetko inak. Bolo mi teplo, túžila som po rannej dávke sviežeho vzduchu, ale kolegyňa vedľa mňa práve zapla ohrievač, lebo ju oziabali nohy. Nedostala som sa k otváraniu e-mailov, lebo ma neustále zdravili kolegovia, ktorí prichádzali do práce. Raz som to rátala.
„Dobré ráno“ som povedala 39 krát. A to bol iba začiatok.

Neviete kde je Veronika? Ešte prší? Bolí ma hlava, nemáte tu tabletky? Kde nájdem tie šedé šanóny? Išiel tadeto Matúš? Požičiate mi nabíjačku? O koľkej je dnes ten zápas? Keď sa na mňa nevalili otázky okoloidúcich kolegov, tak mi za chrbtom štebotali kolegyne, s ktorými som zdieľala open space, alebo mi uši rezali hlučné kopírky, fungujúce aj ako tlačiarne. Niekedy sa tie pekelné stroje nezastavili celý deň. Kdesi som čítala, že ticho je vzácne a potrebné. Rastú v ňom nielen stromy a kvety, ale aj my, ľudia. Ak v tichu rastieme, znamená to, že v hluku umierame? Lebo presne tak som sa cítila. V nekonečných dialógoch a útržkoch rozhovorov zo mňa akoby ubúdalo. Keď sa dalo, mlčala som a nasadila si slúchadlá. Počúvala som pri práci hudbu, ale pravdou je, že zo všetkého najviac som túžila po tichu.

Ani vo výťahu som nenašla pokoj. Tisla som sa v ňom s ľuďmi, ktorí sa so mnou viezli na prízemie a ich vrava mi prerastala cez hlavu. Sklonila som hlavu a privrela oči. Stáva sa zo mňa introvert? 

Keď som vyšla z budovy a vybrala sa na zastávku MHD, pochopila som, že skutočný open space je tam vonku. Nastúpila som do autobusu, v ktorom som sa tlačila spolu s ostatnými cestujúcimi. Musela som zniesť ľudské pachy a telesnú blízkosť. Do ramena ma tlačili cudzie ruksaky a do lýtok ma udierali nákupné tašky. Pasažieri jednostaj hovorili do telefónov a z kočíka pri druhých dverách neutíchal detský plač. Dívala som sa do okna a chcela som z dopravného prostriedku utiecť, ale nebolo kam. Autobus obklopovala záplava stojacich áut, podvečerná dopravná zápcha vrcholila. V jednom z áut  som zbadala dievčatko, ktoré prstom na zarosené okno kreslilo srdiečka. Pri pohľade naň som sa v duchu usmiala. Vyzeralo ako anjelik, ktorý mi chce svojimi kresbičkami niečo naznačiť. Zrazu mi situácia, v ktorej som sa ocitla nepripadala taká neznesiteľná.

Na druhý deň som sa vychystala do práce a čakalo ma ráno ako každé iné. Neviete ako sa dostanem na Daxnerovo námestie? Zajtra je štátny sviatok? Nevideli ste kópiu tohto dokumentu? Kde je Igor?
Podišla som k oknu. Otvorila som ho, no vzápätí som pohľadom zavadila o zimomravú kolegyňu. Na chvíľu som zaváhala. Vystrela som ukazovák a na zarosené sklo som nakreslila srdiečko. Potom som oblok zatvorila.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Keď začal boj s extrémizmom prinášať výsledky, prokuratúra ho ide oslabiť

Samostatné oddelenie špeciálnej prokuratúry má dnes päť ľudí.

Dobré ráno

Dobré ráno: Obvinili Fica, Kotlebu aj Mazureka. Teraz im hrozí zánik

Pripravuje sa reorganizácia prokuratúry.

Komentár Zuzany Kepplovej

Žilinka vykročil ľavou

Rozpustenie Honzovho úradu sa nezdá ako dobrý začiatok perestrojky na prokuratúre.


Už ste čítali?