Zo života vo firme snov: Udusená v open space

Autor: Monika Nagyova | 28.10.2020 o 9:24 | Karma článku: 12,37 | Prečítané:  6429x

Sedieť v open space má jednu veľkú nevýhodu. Človek sa nedokáže sústrediť na prácu. Po mnohých rokoch odkrútených v spoločnom priestore volám SOS. Syndróm open space.

Presťahovali sme sa do väčších priestorov v jednom z krídiel historického hotela v centre mesta. Firma sa postarala aj o prísun vitamínov. Už som nemusela z obchodu vláčiť igelitky plné banánov a fit tyčiniek, dodávateľ nám pravidelne nosil čerstvé ovocie. Odrazu sme mali aj vlastného galeristu, ktorý nám každé tri mesiace menil obrazy na stenách. Chodila k nám kvetinárka, ktorá sa starala o zeleň v kanceláriách a na chodbách. Vstupná recepcia bola obrovská a ligotavá. Rástli sme, počet zamestnancov sa vyšplhal k číslu, o akom sa mi ani nesnívalo. Firma nám platila členské vo fitnes centrách, stres sme už nemuseli odbúravať v krčmách ale na bežiacich pásoch. Kolegovia si začínali zakladať rodiny, stávali sa z nich rodičia a naše spoločné debaty sa neraz točili okolo kočíkov a autosedačiek. V nových priestoroch sme zriadili aj priestranný open space pre asistentky a asistentov. Bol to otvorený priestor s pracovnými stolmi, ktorého druhú časť tvorili kopírovacie stroje a okrúhly stôl, kde sme sa stretávali pri narodeninových koláčoch alebo spoločných piatkových raňajkách. Týmto priestorom prechádzali všetci kolegovia predtým, než sa rozpŕchli do svojich kancelárií.

Ideálny deň v práci si prestavujem tak, že prídem do kancelárie, zapnem počítač, urobím si kávu a ponorím sa do inboxu, kde mi v podobe e-mailov prichádzajú pracovné zadania. Avšak v open space je všetko inak. Bolo mi teplo, túžila som po rannej dávke sviežeho vzduchu, ale kolegyňa vedľa mňa práve zapla ohrievač, lebo ju oziabali nohy. Nedostala som sa k otváraniu e-mailov, lebo ma neustále zdravili kolegovia, ktorí prichádzali do práce. Raz som to rátala.
„Dobré ráno“ som povedala 39 krát. A to bol iba začiatok.

Neviete kde je Veronika? Ešte prší? Bolí ma hlava, nemáte tu tabletky? Kde nájdem tie šedé šanóny? Išiel tadeto Matúš? Požičiate mi nabíjačku? O koľkej je dnes ten zápas? Keď sa na mňa nevalili otázky okoloidúcich kolegov, tak mi za chrbtom štebotali kolegyne, s ktorými som zdieľala open space, alebo mi uši rezali hlučné kopírky, fungujúce aj ako tlačiarne. Niekedy sa tie pekelné stroje nezastavili celý deň. Kdesi som čítala, že ticho je vzácne a potrebné. Rastú v ňom nielen stromy a kvety, ale aj my, ľudia. Ak v tichu rastieme, znamená to, že v hluku umierame? Lebo presne tak som sa cítila. V nekonečných dialógoch a útržkoch rozhovorov zo mňa akoby ubúdalo. Keď sa dalo, mlčala som a nasadila si slúchadlá. Počúvala som pri práci hudbu, ale pravdou je, že zo všetkého najviac som túžila po tichu.

Ani vo výťahu som nenašla pokoj. Tisla som sa v ňom s ľuďmi, ktorí sa so mnou viezli na prízemie a ich vrava mi prerastala cez hlavu. Sklonila som hlavu a privrela oči. Stáva sa zo mňa introvert? 

Keď som vyšla z budovy a vybrala sa na zastávku MHD, pochopila som, že skutočný open space je tam vonku. Nastúpila som do autobusu, v ktorom som sa tlačila spolu s ostatnými cestujúcimi. Musela som zniesť ľudské pachy a telesnú blízkosť. Do ramena ma tlačili cudzie ruksaky a do lýtok ma udierali nákupné tašky. Pasažieri jednostaj hovorili do telefónov a z kočíka pri druhých dverách neutíchal detský plač. Dívala som sa do okna a chcela som z dopravného prostriedku utiecť, ale nebolo kam. Autobus obklopovala záplava stojacich áut, podvečerná dopravná zápcha vrcholila. V jednom z áut  som zbadala dievčatko, ktoré prstom na zarosené okno kreslilo srdiečka. Pri pohľade naň som sa v duchu usmiala. Vyzeralo ako anjelik, ktorý mi chce svojimi kresbičkami niečo naznačiť. Zrazu mi situácia, v ktorej som sa ocitla nepripadala taká neznesiteľná.

Na druhý deň som sa vychystala do práce a čakalo ma ráno ako každé iné. Neviete ako sa dostanem na Daxnerovo námestie? Zajtra je štátny sviatok? Nevideli ste kópiu tohto dokumentu? Kde je Igor?
Podišla som k oknu. Otvorila som ho, no vzápätí som pohľadom zavadila o zimomravú kolegyňu. Na chvíľu som zaváhala. Vystrela som ukazovák a na zarosené sklo som nakreslila srdiečko. Potom som oblok zatvorila.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Hlas. Strana opatrného vyčkávania

Aj by sme povedali, že Pellegrini plní želanie vládnych strán a šúcha nohami.


Už ste čítali?