Zo života vo firme snov: Plakávať som chodila na toalety

Autor: Monika Nagyova | 30.9.2020 o 9:25 | (upravené 30.9.2020 o 12:09) Karma článku: 11,86 | Prečítané:  11113x

Na sklonku prvého dňa v práci si ma nadriadená zavolala do kancelárie na koberček. Netušila som, čo som mohla pokaziť. Veď kopírky a kávovaru som sa zatiaľ ani len nedotkla.  

„Takéto oblečenie sa netoleruje.“
Prekvapene som na ňu pozrela. Mala som oblečené čierne nohavice a pulóver staroružovej farby.
„Kostýmy alebo nohavicové kostýmy, nič medzi tým. Sako je povinné.“
Ešte v ten večer som navštívila butiky a nakúpila kostýmy, v ktorých som sa ale vôbec necítila dobre. A necítila som sa dobre ešte veľmi dlho. 

Prvé mesiace som prežila v chvate. Zdvíhala som telefóny, usádzala hostí a kopírovala zmluvy. Utekala som k notárovi a odtiaľ do podateľne na súd. O piatej poobede som rýchlo zhltla sendvič. Z faxu vedľa mňa sa neprestajne tlačili správy a telefón na mojom stole neúnavne vyzváňal. Písal sa rok 2000, e-maily ešte neboli bežnou formou komunikácie. Večer som kráčala domov, v krku mi trčal nestrávený sendvič a v duchu som si blahoželala, že som prežila ďalší náročný deň.  

Zakladali sme pobočku veľkej medzinárodnej spoločnosti. Začiatky boli ťažké, robila som všetko. Zapracovávala zmeny do zmlúv, chodila na úrady, čakala na pošte, zbierala pečiatky, viazala dokumenty, dohadovala termíny, objednávala papier, vláčila tašky s občerstvením, vítala klientov a nalievala im pomarančový džús. Handrkovala som sa so správcom budovy, polievala kvety, tlačila prezentácie. Chýbalo málo, aby som nezačala montovať poličky.

„Seklo ma v chrbte!“ zvolal externý účtovník, ktorý k nám chodil dvakrát do týždňa. „Nemáš nejakú mastičku?“
Čoby nie, letela som do lekárne a keď už som bola vonku, kúpila som toner aj kolky a zastavila sa pre výpisy na obchodnom registri. Keď som sa vrátila do kancelárie, čakalo ma vypĺňanie tabuliek a tlačenie štatistík. V tom niekto zazvonil pri vchodových dverách.
„Prosím?“ zdvihla som slúchadlo, ktoré viedlo dolu k zvončekom.
„Guten.“
„Prosím?“
„Guten.“
„Kto je tam?“
„Guten!“
„Guten tag! Can I help you?“
„Guten, fotograf!“
Úplne som zabudla na fotenie kolegov do pripravovanej brožúry aj na dohodnuté stretnutie s fotografom, pánom Gutenom. Vpustila som ho dnu a s rumencom na lícach som sa mu ospravedlňovala.  

Mala som pocit, že som zablúdila do sveta, do ktorého vôbec nepatrím. V ríši kostýmov a kravát pre mňa nebolo miesto. Moji kolegovia robili viac ako dvanásť hodín denne, mali stopercentné pracovné nasadenie a bezchybné výsledky. Mne v permanentnom strese padali veci z rúk a bála som sa inštrukcií, ktoré ku mne prichádzali zo všetkých strán.

Keď som raz prišla domov, ovanula ma známa vôňa zemiakových placiek. S mamou a so sestrami sme mali rozpozeraný nekonečný mexický seriál. Večer sme sa vždy rozvalili v obývačke na gauči a sledovali osudy našich obľúbených hrdinov. Táto každodenná rutina pre mňa predstavovala bezpečný prístav, niečo, čo som dôverne poznala a kde mi bolo dobre. Nechcela som sa vrátiť do práce. Na druhý deň som však vstala, premohla sa a šla tam. Ešte som nevedela, že každé ráno do rovnakej firmy vstávajú tisíce ľudí po celom svete. Ešte som nevedela, že som sa dostala do exkluzívnej skupiny tých najlepších a že firma, v ktorej pracujem, je špička ľadovca. Nie, ešte som to nevedela. Ešte stále som len vyťahovala zaseknutý papier z kopírky a kupovala kolegom bagety s majonézou.

Raz sme organizovali večeru na hrade mimo Bratislavy. Čakali sme vedúcich zástupcov našich pobočiek zo strednej a východnej Európy. Dobová miestnosť bola dokonale pripravená. Tlmené svetlá, ťažké závesy, masívne stoličky. Krásne prestreté stoly sa prehýbali pod misami plnými jedla. Chrumkavé mäso, čaše vychladeného vína a veľké bobule hrozna, atmosféra ako z filmu.
„Špáradlá! Kde sú špáradlá?!“ zvolal môj šéf v momente, keď tam vstúpil.

Áno, diabol sa skrýva v detailoch. Vysokým nárokom som nedokázala vyhovieť. Nebola som pripravená podávať servis mojim kolegom, uznávaným odborníkom. Neustále som robila chyby. Tempo bolo prirýchle a na moju hlavu sa valila jedna požiadavka za druhou. Mojím jediným útočiskom v práci boli toalety. Za zavretými dverami som svojim emóciám nechala voľný priebeh. Na záchodoch som vtedy plakávala často a dlho. Iba tam som sa mohla ukryť pred nemilosrdným korporátnym svetom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Hlas. Strana opatrného vyčkávania

Aj by sme povedali, že Pellegrini plní želanie vládnych strán a šúcha nohami.


Už ste čítali?