Zo života vo firme snov: Ako som sa ocitla vo svete biznisu

Autor: Monika Nagyova | 22.9.2020 o 9:26 | Karma článku: 10,24 | Prečítané:  2577x

K práci som sa dostala ako slepé kura k zrnu. Zo začiatku som ani nedokázala vysloviť meno spoločnosti, s ktorou som podpísala zmluvu. A trvalo ešte dlho, kým som si uvedomila, že pracujem vo firme snov.

Písal sa rok 1999 a ja som sa po dvojročnej práci v hotelierstve a po dlhšom pobyte v zahraničí ocitla na úrade práce. Sedela som na tvrdej lavici a nohy som mala položené na zelenom linoleu. Čakala som, kým ma zavolajú dnu. Vedľa mňa sedel Šoši, feťák z vedľajšej ulice. Handričku namočenú v toluéne mal schovanú v rukáve.
„Pôjdeme do Paríža?“ spýtal sa zasnene.
Vedela som, že Šoši sníva o francúzskej metropole. Vždy, keď som ho stretla, hovoril o Mone Líze a Eiffelovej veži. Pritakala som a rozhovorila sa o parížskych kaviarňach, teplých bagetách a šarmantných Francúzkach. Kým som rozprávala, Šoši si oprel hlavu o stenu, privrel oči a usmieval sa. Krátko na to ho zavolali dnu a ja som do kancelárie pracovníčky úradu vkročila chvíľu po ňom. Odvtedy som Šošiho už nevidela. Smrť nečakala na to, kým on, večne omámený, Paríž konečne navštívi. Zbožňovaný fet mu natoľko rozleptal vnútro, až sa prečuchal do neba.

Hoci som bola nezamestnaná, mala som čo robiť. Mamina kamarátka potrebovala niekoho, kto by jej pomáhal predávať muškáty. Miestom môjho pôsobenia sa stalo trhovisko na Miletičovej ulici. Môj svet sa obmedzil na kochlíky, debničky a hnojivo. Ovocinári boli hneď vo vedľajšom rajóne. Chalani, ktorí tam predávali jablká, na mňa žmurkali spoza prepraviek a pracovná doba mi vďaka nim rýchlo ubiehala. Spoznávala som kolorit trhu. Od rána tam piekli langoše a nalievali víno do plastových pohárov. Vietnamské rodinné klany predávali papuče, župany i roláky. Babky bylinkárky v širokých sukniach postávali pri stolíkoch so sušenými rastlinami a radili okoloidúcim, čo použiť na neduhy, ktoré ich trápili. Bol to farebný a hlučný svet. Čili papričky viseli predavačkám nad hlavami a strúčiky cesnaku sa kotúľali po zemi. Vôňu trhu dopĺňal pach z okolitých vývarovní a prefajčených putík.

Potom sezóna muškátov skončila a ja som sa presunula k neslávnemu bratislavskému sídlisku Pentagon. Na malom trhu si tam môj známy prenajal stánok s pekárenskými výrobkami. Zavolal ma predávať rožky, buchty a chlieb. Vstávala som o piatej a ešte za svitania som preberala tovar. Výrobky ku mne putovali rovno z pece, teplé a voňavé. Kým sa objavili prví zákazníci, neustále som k nim privoniavala. No nezostalo len pri tom. Hlt sem, hlt tam. Každé ráno, obklopená čerstvým pečivom, som bola živým dôkazom toho, že iba z vône sa človek nenaje. Bola som bezpečne ukrytá v stánku za malým okienkom a keď u mňa nikto nenakupoval, napchávala som sa. Pomaly som si začala zvykať na myšlienku, že mojím osudom budú žemle a vianočky, keď za mnou jedného dňa prišla mama. Strčila hlavu do okienka a priniesla mi odkaz z personálnej agentúry, v ktorej som bola zaregistrovaná.
„Volali ti,“ oznámila a podala mi lístok, na ktorom bolo napísané telefónne číslo. „Máš sa im ozvať naspäť. Choď, ja to tu zatiaľ postrážim.“
V tom čase som ešte nemala mobil, musela som ísť domov a zavolať do agentúry z pevnej linky. Neochotne som vyliezla zo stánku a posadila sa na bicykel, ktorým mama prišla. Prefrčala som cez dve križovatky, nechala za chrbtom ošarpané činžiaky Pentagonu a zapretá do pedálov som rozrážala vietor. Vtedy som to ešte netušila, ale práve sa začala moja cesta do korporátneho sveta.   

Zavolali ma do firmy, ktorej názov som si nedokázala zapamätať. Pohovor na pozíciu asistentky viedla sympatická Češka a rozlúčila sa so mnou so sľubom, že sa mi ozve. Volala mi ešte v ten večer, vraj si ma vybrali. A tak som nastúpila do novej práce. Ľudia, ktorých som v kancelárii stretávala, veru nevyzerali, že sa motajú po trhoviskách. Prileteli z Oxfordu, Harvardu a iných prestížnych univerzít, aby svoje vedomosti zúročili v novovznikajúcej pobočke medzinárodnej spoločnosti. Pripadala som si pri nich stratená. Uvedomila som si, že ak tam chcem prežiť, ostáva mi jediné. Musím urobiť to, čo urobili oni. Musím si začať veriť. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?