Bolo to v sobotu. Vonku čvirikali vrabce a slnko im svojimi lúčmi hladkalo perie. Ideálny deň na svadbu. Sadla som si, zavrela oči a slávnostne som si sľúbila vernosť až do posledného dňa môjho života. Prisahala som, že budem pri sebe stáť v dobrom aj v zlom. Neopustím sa, keď ma choroba priklincuje k posteli a keď mi bude najhoršie, pevne sa budem držať za ruku. Budem sa ľúbiť až do smrti. Otvorila som oči. Tak a bolo to. Vydala som sa za seba.
Inšpirovala ma k tomu jedna Američanka, dcéra narkomanky a alkoholika. Vychovali ju v detskom domove a keď vyrástla, povedala si, že už nikdy nechce zažiť pocit, že je nechcená. Túžila niekomu patriť. O svojich troch nevydarených manželstvách rozprávala na jednej z konferencií TED. Po treťom rozvode sa hlboko zamyslela a zamýšľala sa dovtedy, až kým neprišla na to, že skutočná osoba, za ktorú sa mala vydať, bola ona sama. A tak sa za seba vydala, dokonca si kúpila aj prstienok. Odvtedy sa jej kráča po svete lepšie. Randí s ľahkosťou, nepotia sa jej dlane a nerozmýšľa nad tým, čo si o nej muž, ktorý ju pozval na schôdzku, myslí. Zaujíma sa skôr o to, ako sa ona cíti v jeho spoločnosti. Či jej je dobre, alebo či sa nudí. Na prvé miesto dala seba a život sa jej zmenil od základov. Stará sa o seba ako o milovanú osobu a každý deň je pre ňu sviatkom.
„Je radosť takto žiť,“ ukončila svoju prezentáciu a zožala obrovský potlesk.
Lenže Slovensko nie je Amerika, skúste tu niekomu povedať: „Áno, som vydatá, za seba.“ Ľudia by vás považovali za blázna. V očiach verejnosti je lepšie zostať starou dievkou, hoci spoločnosť ešte stále nevie ako sa zachovať k dámam, ktoré ostali na ocot. Díva sa na ne podozrievavo a s akýmsi odstupom. Slováci sa so ženami, ktorým ušiel vlak, vyrovnávajú rovnako ako za čias kultového filmu Pásla kone na betóne, v ktorom odznela aj táto nesmrteľná veta: „Nemaš chlopa, nemaš pravdy.“
Pritom my vôbec sme nie sme čudné. Už dávno nezapadáme do skostnatených predstáv o starých dievkach. Vezmite si napríklad mňa. Nie som obklopená mačkami a nespíjam sa tajne pod duchnami. Po večeroch nerumázgam, idem normálne spať a pod perinou... pod perinou sa oddávam hrubým knihám.
Ale späť k môjmu sobášu. Odhodlanie, ktoré na mňa z Američanky preskočilo, mi bohužiaľ nevydržalo dlho. Svitol deň, keď som si sama sebe liezla na nervy. Hoci som bola za seba vydatá, nedokázala som sa na seba ani pozrieť. Obchádzala som zrkadlá a chcela som sa vymaniť z vlastnej kože. Lenže kam pred sebou ujsť? V ten deň som sa vyhýbala ľuďom. Keď sa neviem usmiať na seba, nebudem sa vedieť usmiať ani na iných. Do večera bolo ďaleko, motala som sa po dome skľúčená a prázdna. Musím so sebou vydržať, ale ako?
Vzala som metlu, lopatu a vyšla na balkón. Vyčistila som špinu po lastovičkách, nahromadenú pod hniezdom. Zo skríň som povyhadzovala nepotrebné veci a pretriedila zásuvky. Povysávala som a utrela dlážku. Pri manuálnej práci sa mi podarilo nemyslieť na všetky tie motivačné príbehy ľudí, ktorí našli sami seba a otvorilo sa im nebo.
Na druhý deň ráno som sa zobudila a pocítila príval novej energie. Blbá nálada bola preč. Vstala som z postele a pri umývaní zubov som neklopila zrak. Pozerala som na seba s penou v ústach. Uvedomila som si, že tak ako ostatné vzťahy, ani tento nebude ľahký a občas narazí na úskalia. Vypláchla som si ústa a odložila kefku. Ešte raz som sa na seba zadívala do zrkadla. Ja & Ja. Najdôležitejší vzťah zo všetkých.
