Denník starej dievky – Ako mi na Bali veštil svätý muž

Autor: Monika Nagyova | 4.8.2020 o 9:21 | Karma článku: 12,28 | Prečítané:  5015x

„Vitaj na ostrove bohov, tu tvoja duša pookreje,“ povedal mi pred dvoma rokmi miestny sprievodca na Bali a na krk mi zavesil veniec čerstvých kvetov.

Moja duša naozaj pookriala. Prechádzala som sa úzkymi uličkami, kde krik opíc prehlušoval zvuk mopedov a vlastnoručne som si trhala mandarínky aj banány. Keď som zmokla v tropickej búrke, cítila som, že skutočne žijem. Vďaka drobnému a hustému monzúnovému dažďu všetko navôkol intenzívne voňalo.

Videla som posvätné stromy, obľúbené zhromaždiská duchov. Boli obviazané čiernobielymi kockovanými handrami, ktoré boli symbolom jin a jang. Neexistuje len šťastie a dobro, prítomný je aj strach a diabol. Je na človeku, aby medzi týmito dvoma pólmi našiel rovnováhu a žil v harmónii. S miestnym sprievodcom sme sa dívali na ryžové polia a nad hlavami nám škriekali vtáky.
„Poznáš toho šamana, ktorý hral vo filme Jedz, modli sa a miluj s Juliou Roberts? Tiež pochádzal z Bali,“ spýtala som sa ho.
„Áno, starý Ketut,“ pritakal. „Už nežije, ale v dedine Batubulan je jeden muž, ktorý je lepší ako on. Ten muž má skutočný dar, nerozdáva rady, ale riešenia. Niektorí ho považujú za svätého. Dám ti na neho kontakt, keď chceš.“

Trvalo tri dni, kým som sa odhodlala. Moju návštevu som vopred dohodla. Neznámy ženský hlas v telefóne mi potvrdil, že môžem prísť. Auto vošlo do džungle a taxikár zapol navigáciu.
„Tu funguje navigácia?“ spýtala som sa prekvapene.
„Prečo by nefungovala, sú to ulice ako všetky ostatné.“
S tým som nesúhlasila, okolité cesty takmer úplne pohltila zeleň.

Pred dverami domu, do ktorého som mala namierené, stál mladík a opieral sa o motorku. Spýtala som sa ho na svätca, potvrdil mi, že sedí vo vnútri, ale dnes je tu vraj veľa ľudí, budem si musieť počkať.
„Nemôžem čakať, ponáhľam sa, mám tu taxík.“
„Duša sa nikdy neponáhľa,“ odvetil mi plynulou angličtinou.

Vošla som dnu a zostala som sklamaná. Miestnosť bola plná hipisákov, ktorí sedeli na zemi a fajčili. Svätca som videla iba zozadu, husté vlasy mu padali až na plecia. Sadla som si k ostatným a čakala, kým prídem na rad. Keď som sa konečne posadila oproti nemu, srdce mi bilo ako zvon. Čakala som, že uvidím starého mudrca, ale svätec bol mladý, možno mladší odo mňa. Bol neuveriteľne pokojný, vzal do rúk moju dlaň a vyvrátil oči tak, že som videla len jeho bielka. Zrejme bol v tranze a napájal sa na vyššie sily. Potom mi dlaň pustil a podmanivým hlasom prehovoril.
„Po päťdesiatke budeš mať pekné obdobie.“
To mi mohla povedať aj suseda, ktorá z kávovej usadeniny dokáže predpovedať budúcnosť. Čakala som, čo povie šaman ďalej.
„Si vnútorne rozpoltená,“ ozval sa po chvíli.
„Čo to znamená?“
Názorne mi to predviedol na svojich rukách. Zdvihol ich dlaňami smerom nadol, roztiahol prsty a približoval ruky k sebe tak, aby prsty na oboch rukách zapadli jeden vedľa druhého.
„Tvoje ruky by mali do seba zapadnúť ako puzzle. Lenže tvoje ruky k sebe nepasujú.“
Čo mi to tu rozpráva o rukách? Chcela som sa ho opýtať, kedy a či vôbec stretnem osudovú lásku.
„A prečo som vnútorne rozpoltená?“ spýtala som sa miesto toho.
„Čo ja viem?“ priznal úprimne. „Možno robíš prácu, ktorej výsledok ťa neteší.“
Svätý muž sa zahniezdil na stoličke, dal mi najavo, že môj čas vypršal.
„Mám otázku,“ prekonala som ostych. „Prečo nemám muža?“
Pozrel na mňa pohľadom, ktorý som nedokázala dešifrovať. Netušila som, čo sa mu v tej chvíli ženie hlavou.
„Tvoje ruky nepasujú k sebe,“ zopakoval.
„Takže keď do seba moje ruky zapadnú, nájdem si muža?“
Bez váhania pritakal.
„Čo mám robiť, aby si moje vnútorné ruky našli k sebe cestu?“
„O tri dni sa bude konať kúpeľ pri svätej rieke, je to asi hodinu odtiaľto. Aj títo ľudia sa tam chystajú,“ pohľadom preletel po miestnosti.
„Ale ja o dva dni odlietam.“
„Tak to je škoda, tvoju rozpoltenosť nevyriešime krátkym posedením. Je to proces, ktorého súčasťou sú rituály ako napríklad ten kúpeľ pri rieke.“

Nasledujúci deň som ležala na pláži a dívala sa na rozbúrený oceán. Dumala som nad slovami svätca. Medzitým ma neustále otravovali plážoví predavači, ponúkali mi naozaj všetko. Nechceš hodinky? Náušnice? Oriešky? Xanax? Urobím ti manikúru? Vyčistím ti uši? Ale ja už som vedela ako na nich. Keď sa priblížili, robila som sa, že som pri opaľovaní zaspala. Zastala pri mne bosá, tučná žena s drdolom na hlave. Dotýkala sa mi nôh trčiacich z ležadla, chcela ma nenápadne zobudiť. Sledovala som ju spoza tmavých okuliarov a ani som sa nepohla. Žena siahla do tašky, ktorú mala na pleci, vytiahla z nej ruky a prstami ma trikrát oprskala. Čosi pri tom šepkala. Prekliala ma? Na ostrove bohov som sa už nečudovala ničomu. Božstvá a duchovno boli prítomné na každom kroku.

Na druhý deň som si zbalila kufor a so svojím rozpolteným vnútrom som odletela na Slovensko. Vo všedné dni myslím na to, že ak by som sa vtedy zúčastnila tých rituálov, mala by som možno dnes ráno komu robiť hemendex. Ale ja neverím, že očistné kúpele mi pričarujú princa. Toho si musím nájsť sama niekde po ceste lemovanej každodennými zakopnutiami a prázdnotou, ktorá sa vo mne občas znenazdajky vynorí. A ak by som ho aj našla, môjmu putovaniu nie je koniec. Pokoj v duši je stav, ktorý sa objaví, ale potom zasa zmizne. Hľadám ho neustále. Cesta k vnútornej harmónii skončí až s mojím posledným výdychom. Skôr nie.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Hlas. Strana opatrného vyčkávania

Aj by sme povedali, že Pellegrini plní želanie vládnych strán a šúcha nohami.


Už ste čítali?