Denník starej dievky – Uvažujem o botoxe a umelých prsiach

Autor: Monika Nagyova | 1.7.2020 o 9:17 | Karma článku: 12,61 | Prečítané:  6754x

Minulý rok som moderovala autogramiádu Dary Rolins. Po jej skončení ma oslovila jedna zo speváčkiných fanyniek: „Vy sa na ňu tak podobáte, nie ste jej mama?“

Dívala som sa na tú Darinu obdivovateľku so zamrznutým úsmevom na perách. Žiaľ, nevyzerala, že si zo mňa strieľa, naopak, jej pohľad prezrádzal, že to myslela úplne vážne. Potľapkala ma po pleci a povedala:
„Dobré to bolo, ďakujeme!“

Potom zmizla v dave a ja som zostala stáť ako obarená. Darin mladistvý vzhľad zrejme dotyčnú oklamal, ale aj tak to bolelo. Dara je odo mňa o 5 rokov staršia a jej fanynka ma práve pasovala za speváčkinu mamu. Cítila som, ako sa prepadávam do čiernej diery zúfalstva. Zamierila som na toalety a pozrela na seba do zrkadla. Snažila som sa odhadnúť, čo na mne tá dievčina videla, keď ma tak bohapusto zaradila do klubu dôchodcov. Párkrát som sa zhlboka nadýchla, ovlažila si stareckú tvár a vyšla som von hľadať najbližší východ. Na čerstvom vzduchu som trochu pookriala a prikázala som si na túto historku čo najskôr zabudnúť.

Ale potom sa mi stalo čosi podobné. Môj krstný syn skákal na trampolíne uprostred detského ihriska na Liptove. Ja som stála pri ňom a strážila ho. O chvíľu sa pri nás zjavil akýsi chlapček.
„Stará mama,“ obrátil sa na svoj doprovod za chrbtom. „Aj ja chcem ísť na trampolínu!“
„Simonko, dvaja sa na tú malú trampolínu nezmestíte,“ vysvetľovala mu stará mama. „Najprv počkáme, kým chlapčeka jeho babička odtiaľ vyberie.“
Simonkova stará mama zrejme zachytila môj zmätený pohľad a spýtala sa:
„Jaj, vy nie ste jeho babka?“
Nedokázala som zo seba dostať ani slovo a tak pokračovala:
„Myslela som si, že vy ste jeho babka a že ona,“ prstom ukázala na moju sestru, „je jeho mama.“
Nemala som chuť na žiadnu konverzáciu. Sklonila som hlavu, podišla k sestre a zamrmlala jej, nech dá na malého pozor. Zamierila som do krčmy, ktorá sa nachádzala hneď vedľa detského ihriska. Hoci som mala nádherný výhľad na tatranské štíty, sedela som v nej skľúčená. Moja sestra je odo mňa o rok mladšia a Simonkova stará mama v nás videla generačný rozdiel. Kto by nebol zdrvený?

V ten deň so mnou už nebola žiadna reč, náladu som mala na bode mrazu. Vrátili sme sa na chatu, na ktorej sme boli ubytovaní a zavrela som sa do izby. Ľahla som si na posteľ a dívala sa do stropu. Chcela som svoje myšlienky presmerovať niekam inam a tak som siahla po časopise, ktorý som mala na nočnom stolíku. Ale nepodarilo sa mi to. V časopise totiž akási lekárka hodnotila invazívne zákroky na herečkách. Ženy, ktoré si na boj o večnú mladosť prizvali odborníkov, doslova žiarili. Mnohé z nich boli už po šesťdesiatke. Mali vymodelované pery, líca vyformované kyselinou hyaluronovou, hladké krky, čelá napichané botulotoxínom a nové prsia. Ktovie, čo by na ne povedala Simonkova stará mama, keby sa takto objavili na detskom ihrisku. Hádam by tým slečnám aj tykala. Svieže šesťdesiatničky z časopisu boli dôkazom toho, že kolagénové injekcie robia zázraky. Rozmýšľala som nad tým, či po zákroku našli stratené sebavedomie a či s prerobeným zovňajškom bol ich život krajší. Tak dlho som uvažovala o botoxe a umelých prsiach, až som zaspala.

Len čo sa rozvidnelo, šla som sa poprechádzať. Kráčala som popri potoku, ktorý mi celú noc zurčal pod oknom. Čím dlhšie som kráčala, tým viac potok silnel. Na druhej strane potoka boli zanedbané záhrady s vysokou burinou. Po chvíli sa mi čosi zamarilo. Hukot potoka prerážal akýsi zvuk. Klavír? Kde by sa tu vzal klavír? A predsa. V jednej zo záhrad sa povaľovali staré rárohy a uprostred nich stál klavír. Hral na ňom akýsi mladík, ktorého som sledovala z druhého  brehu, ukrytá za stromom. Postupne som sa pohrúžila do hudby, prestala som vnímať zvuky potoka, počula som iba klavír. Tento nevšedný obraz ma natoľko očaril, že mi naskočila husia koža.  

Neviem, ako dlho som tam stála. Mladík neprestával hrať ani keď som už precitla a rozhodla som sa, že je načase vrátiť sa. Za chrbtom mi zneli tóny klavíra a mne bolo akosi ľahšie. Moje trápenie mi zrazu pripadalo nezmyselné. Až som sa zahanbila sama pred sebou, že som sa nechala vykoľajiť nelichotivými poznámkami a poddala som sa všadeprítomnému strachu zo starnutia. Lebo keď som sa ocitla pred záhradou plnou haraburdia, strhla ma hudba a sila jej autenticity mi vyrazila dych. A ja som až vtedy pochopila, že šťastie tkvie v prítomnom okamihu a nie vo večnej mladosti.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Výbuch v Bejrúte môže byť koncom Libanonu

Čo sa teraz stane v Libanone a čo môže po explózii nasledovať.

Komentár Tomáša Prokopčáka

Už nebude nukleárny vek

Pred 75 rokmi zvrhli Spojené štáty na Hirošimu jadrovú bombu.


Už ste čítali?