Mala som vtedy tridsaťšesť rokov a jej otázka ma zabolela. Pochovala moje nádeje skôr, ako som ich pochovala ja sama. Napriek tomu som sa ju snažila pochopiť. Ona rodila ako dvadsaťročná, mať dieťa v tridsiatich šiestich rokoch, či dokonca neskôr, jej pripadalo absurdné. Vtedy som jej na tú otázku neodpovedala, lebo som nevedela, čo mám povedať.
Aj v našej firemnej kuchynke sa táto téma neraz pretriasala. Zakaždým sa do mňa pustila skupinka rodičov, že čo s tým toľko otáľam a načo vlastne čakám.
„Nemať deti je ako celý život sedieť na vozíku a pritom vedieť chodiť,“ vyhlásil môj kolega.
Radšej som si vzala šálku kávy do ruky a odišla k svojmu stolu. Pri takýchto rozhovoroch som vždy ťahala za kratší koniec. Nikdy som si nemyslela, že nebudem mať deti. Zaskočilo ma to rovnako ako moje okolie, a preto som nevedela, ako im to mám vysvetliť. Avšak ako ubiehali roky, takýchto rozhovorov bolo čoraz menej a napokon sa úplne vytratili. Ľudia v mojom okolí zrejme nado mnou zlomili palicu a prestali mi klásť otázky ohľadom materstva.
Mám štyridsaťdva rokov a jediným dôvodom, prečo som sa nezbláznila, sú ratolesti mojich sestier. Trávim s nimi víkendy aj dovolenky. Deti sú zázrak, ktorému sa nič nevyrovná. Behajú, potkýnajú sa a ťahajú psov za chvosty. V šope objavujú staré rárohy a na dvore varia polievky z blata. Moje krstné deti vozím vo fúriku, alebo ich istím, keď visia na preliezkach. Uvedomujem si však, že ja iba vyjedám hrozienka z koláča. Nevstávam k nim v noci, keď majú horúčku, alebo keď ich trápi viróza, kvôli ktorej nadránom vracajú. Obdivujem ženy, ktoré so mnou trkocú na detskom ihrisku, akoby som bola jednou z nich. Tak, ako všetky matky sveta, aj ony sa dokázali popasovať s obrovskou zodpovednosťou, ktorá sa votrela do ich každodennosti a stala sa súčasťou ich bytia. Občas sa v duchu pýtam, či by som vôbec zvládla byť mamou.
Baví ma čítať texty slovenských autorov a šliapať na vrcholy štítov. Baví ma chodiť do divadla, ale aj do krčiem v dedinách na konci sveta. Zo všetkého najviac ma však baví dávať mojim krstným deťom dole bodliaky z teplákov a smiať sa s nimi nad zrúteným hradom z kociek. Často si však kladiem otázku, či je ten môj život ozajstný, alebo len taký z vozíčka. Či moje radosti nie sú iba atrapou voči skutočným pocitom, ktoré zažíva rodič.
Nemať deti je prekliatie, ktoré sa s vami bude ťahať do smrti. Niekedy ma prepadnú desivé myšlienky. Čo si počnem celý život bez detí? Kto ma o dvadsať rokov príde navštíviť, keď nemám potomkov? Nechcem na to myslieť. Nechať sa opantať strachom z budúcnosti je cesta do pekla. Preto sa snažím nebyť ustarostená o zajtrajšok, zajtrajší deň sa postará sám o seba. Áno, mohla by som byť zahorklá kvôli tomu, že nemám deti a možno ten pocit krivdy rokmi príde. Bude sa na mňa lepiť kúsok po kúsku, až sa zo mňa stane zatrpknutá starena. Teraz som však vďačná za to, že sa môžem dívať, ako mi moje krstné deti bežia naproti. Čupnem si a čakám, kým ku mne pribehnú a zvalia sa mi do náruče. Ich vysmiate tváričky a chichotanie si chcem vryť hlboko do pamäte.
Keby sa ma kamarátka, ktorá rodila v dvadsiatich rokoch, dnes opýtala, ako som sa zmierila s tým, že nikdy nebudem mať deti, vysvetlila by som jej, že existuje len jediná cesta. Nerozmýšľať nad tým, čo mi osud nedoprial, ale tešiť sa z toho, čím ma v živote obdaril.