S rúškom na tvári mám odvahu obzerať si predstaviteľov opačného pohlavia bez ostychu. Hoci vidím iba ich oči a čelá, neprekáža mi to. Púšťam uzdu svojej fantázie a predstavujem si, ako asi vyzerajú a koľko majú rokov. Je to vôbec prvýkrát, čo zažívame pocit skrytej identity. Každý z nás pod rúškom ukrýva svoje tajomstvá. Vyrážky na nose, zvyšky jedla v zuboch, či potmehúdske úsmevy. Často sa mi teraz stáva, že oproti mne kráčajú muži a ja netuším, čo sú zač. Jeden z nich má napríklad trochu ošúchané tenisky a obstojné telo. Avšak jediná vec, ktorá mi o ňom za daných okolností dokáže prezradiť viac, je jeho pohľad.
Keď som raz v Dubaji vychádzala z plnej kinosály, bola som zmätená. Mám taký zvyk, že v tlačenici smerom von načúvam ľuďom alebo sledujem ich výrazy tváre, lebo chcem vedieť, ako sa im film páčil. V Dubaji som sa darmo tlačila s ostatnými k východu, nerozumela som ich reči a miestnym ženám, ktorých bolo v sále viac ako mužov, som nevidela do tváre. Hoci horlivo o filme diskutovali, nedokázala som z toho vydedukovať vôbec nič.
„Je to veľmi nepraktické,“ povedala som vtedy môjmu známemu, ktorý zo Spojených arabských emirátov pochádzal. „Dievčatá sú zahalené a vôbec im nevidno tváre. Ako ich chceš osloviť, keď ani nevieš, či sa ti páčia?“
Môj známy sa usmial a odvetil:
„Ak by si mala pred sebou dve misky cukríkov a v jednej miske by boli cukríky zabalené a v druhej nezabalené, ku ktorej by si natiahla ruku?“
Nechápavo som sa na neho pozrela a on pokračoval:
„Mužov viac zaujímajú ženy, ktoré nevedia hneď odhaliť. Keď vidia zahalené ženy, evokuje to v nich túžbu zistiť, čo sa skrýva pod obalom. Všetko, čo máš vo chvíli rozhodovania o tom, či ju oslovíš alebo nie, je jej pohľad. Ale ver mi, pohľad dokáže povedať veľa.“
Na jeho slová myslím v súčasnosti často. Sme zabalené cukríky, muži aj ženy. Niekto je hašlerka, niekto bonpari. To sa však človek dozvie až po tom, ako si cukrík odbalí. Nateraz nám zostávajú iba pohľady. Pohľady, ktoré sú mdlé, bezvýznamné, ale aj také, z ktorých nám poskočí srdce.
Aj s koronakrízou môže byť život krásny. Hoci knižný priemysel kolabuje, čítame viac kníh. Počujeme spev vtákov, lebo stíchli motory áut. Chodíme do prírody a s našimi najbližšími trávime viac času. A čo je najdôležitejšie, začali sme si vážiť úplne obyčajné veci.
Videla som troch Rómov, ktorí kopali jamu popri plote na vyľudnenom školskom dvore. Z vedľajšieho pozemku im nad hlavami prevísali kríky orgovánov. A hoci boli všetci traja muži blízko seba, jeden z nich porušil nariadenie. Dal si dole rúško, vystrel sa, zaklonil hlavu a labužnícky si k orgovánom privoňal.
Nech je ako chce, raz príde doba, keď rúška odložíme a tajomstvo v našich očiach stratí čaro. Budeme musieť prestať fantazírovať o tom, ako asi ten druhý vyzerá a nerobiť si zbytočné ilúzie o vykrojených perách, chutnej brade, či žiarivej pleti. A čo je najhoršie, po zjedení makového závinu si opäť budeme musieť umyť zuby.