Denník starej dievky – Slaninové čipsy namiesto lásky

Autor: Monika Nagyova | 17.4.2020 o 10:45 | Karma článku: 12,22 | Prečítané:  7809x

V čakárni ma oslovil jeden pán. „Chodieval som k doktorke, mala takú postavu ako vy.“ Ruky roztiahol akoby ma chcel objať, ale pochopila som, že mi iba naznačuje rozmery môjho tela. 

Už som nevnímala slová toho dobrosrdečného pána o tom, že lekárka ho s chrbtom poslala na elektroliečbu, ktorú musel absolvovať dvanásťkrát a že okrem toho mu naordinovala infúzie, na ktoré chodil denne. Nezaujímalo ma, že mu zabrali aj tabletky, ktoré mu predpísala na uvoľnenie svalstva. Zaujímalo ma iba jedno. Ako, preboha, tá doktorka asi vyzerala?

Lekárka, ku ktorej ma ten pán prirovnal, mi neschádzala z mysle, ani keď som mala budovu polikliniky už za chrbtom. Mala dvojitú bradu a šúchala o seba stehná? Ten pán zrejme nechtiac brnkol na moju citlivú strunu.

Už na základnej škole som jedla viac, ako som v skutočnosti potrebovala. Stravovala som sa v školskej jedálni, ale na dupľu som nechodievala. Hanbila som sa. Dievča, navyše okrúhle, predsa nemôže pri výdajnom pulte nastavovať kuchárkam prázdny tanier. Celé roky som tajne túžila po extra porcii dukátových buchtičiek, či šošovicového prívarku. Závidela som chlapcom, ktorí bez výčitiek vyskočili spoza stola a postavili sa do radu na repete. Keď sa objavil prvý hladoš, pani kuchárka vystrčila hlavu von a natiahla sa tak, že jej z okienka trčala polovica tela.

„Majú už všetci?“ zakričala na celú jedáleň.

Druhé kolo výdaja jedla nezačala, kým sa nepresvedčila, že každý dostal svoju porciu obeda. Dívala som sa na tých pár odvážlivcov, ktorí netrpezlivo postávali s prázdnymi taniermi v rukách a čakali, či sa ukáže niekto, kto ešte nejedol. Boli to chlapčiská prevažne zo sociálne znevýhodnených rodín. Hoci mali roztrhané gate a špinavé uši, v tej chvíli som si želala patriť do tej bezútešnej skupinky.

Sú dni, keď sa cítim taká nafúknutá, že mám problém zapnúť si aj náušnicu. Hľadám niečo, čím by som zaplnila prázdno, ktoré v sebe cítim. Všetky moje cesty vedú do špajze. A tam ich nájdem. Čipsy. Vrúbkované, ochutené, chrumkavé a štedro nasolené. Niekedy si myslím, že moja duša potrebuje iba poriadne posoliť. Jedlom si zrejme nahrádzam opateru a hýčkanie, ktoré tak postrádam. Často rozmýšľam nad tým, či by som bola taká nenásytná aj keby som bola vydatá a s tromi deťmi na krku. Obávam sa, že asi áno. Hádam by som jedla ešte rýchlejšie. Čo je teda príčinou mojej pažravosti? Túto otázku si kladiem odjakživa a pochybujem, že ju v tomto blogu vyriešim. 

Koronakríza takým ako ja nepraje. Jesť mi naďalej chutí, avšak športujem iba v obmedzenom režime. Chodievam behať, ale nedokážem sa sústrediť na svoj výkon, lebo sledujem tváre ľudí, ktorým spod rúšok vykúkajú iba oči. V hlave sa mi vynoria slová, ktoré sa šírili počas migračnej krízy krajinou. Vraj ak sem pustíme utečencov, skončí to tak, že časom sa aj slovenské ženy budú musieť zahaľovať a budeme im vidieť iba oči. Veru, ani utečencov sme nepotrebovali a zahaľujú sa už aj muži.

Všetko je teraz iné, žijeme dejiny, koho by v týchto časoch trápili kilá navyše? Čo na tom, že ma ten pán v čakárni prirovnal k matróne, dôležité je, že ráno vstanem a nič ma nebolí. Čipsy sem čipsy tam, raz ich možno porátam.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Keď začal boj s extrémizmom prinášať výsledky, prokuratúra ho ide oslabiť

Samostatné oddelenie špeciálnej prokuratúry má dnes päť ľudí.

Dobré ráno

Dobré ráno: Obvinili Fica, Kotlebu aj Mazureka. Teraz im hrozí zánik

Pripravuje sa reorganizácia prokuratúry.

Komentár Zuzany Kepplovej

Žilinka vykročil ľavou

Rozpustenie Honzovho úradu sa nezdá ako dobrý začiatok perestrojky na prokuratúre.


Už ste čítali?