Pandémia v praxi: Snívame o živote, ktorý sme predtým viedli

Autor: Monika Nagyova | 30.3.2020 o 17:42 | Karma článku: 10,40 | Prečítané:  2748x

U nás už boli zavreté školy aj obchody, keď som volala s bratrancom z Londýna, ktorý bol práve na letisku. „Je tu frmol ako každý iný deň,“ povedal mi do telefónu.

Krátko na to som dostala správu od známej z Holandska: „Šla som okolo vysvieteného nákupného centra a ľudia do neho húfne vchádzali.“

Spojila som sa aj s mojou kamarátkou žijúcou na severe Talianska. Pracuje v supermarkete: „Moni, Taliani si nedajú povedať. Labzujú v obchode aj s deťmi, niektorí aj bez rúšok a chodia sem každý deň! My predavačky nosíme rúška len týždeň.“

V ten istý deň som si sadla do auta, aby som babke odniesla nákup. Prešla som niekoľko ulíc a križovatiek a počas celej cesty som vonku narátala iba deväť ľudí. Všetci deviati mali na tvári rúška. Vtedy, za volantom svojho auta a pri tlmenom zvuku z autorádia, som tomuto národu začala skutočne veriť.

Verila som mu viac, ako keď som ešte ako dieťa v televízii sledovala plné námestia ľudí štrngajúcich kľúčmi a Milana Kňažka, ktorý prítomných demonštrantov vyzýval, aby utvorili koridor.

Verila som tomuto národu viac, ako keď sme vítali zlatých chlapcov z Göteborgu. Bratislava sa vtedy kúpala v šampanskom a všetci sa objímali. Dojatí sme spievali hymnu a plakali sme od šťastia. Národ bol zomknutý, stali sme sa hokejovými majstrami sveta.

Verila som tomuto národu viac, ako keď Juraj Benetin svojím podmanivým hlasom spieval hymnu na námestí SNP, kde sme sa zhromaždili po tom, čo zavraždili novinára a jeho snúbenicu.

Cestou k babke som videla len prázdne chodníky a o to intenzívnejšie som cítila spolupatričnosť nás všetkých. Lebo teraz, keď sa nad Tatrou naozaj  blýska, sme zaliezli do svojich brlohov a stali sa hrdinami. 

Medzitým sa situácia vyvíja rýchlo. Na britských letiskách už nie je frmol, holandské nákupné centrá nepraskajú vo švíkoch a Taliani nelabzujú so svojimi deťmi v supermarketoch. 

„Predstav si, aké to bude skvelé, keď sa všetko vráti do normálu,“ píše mi kamarát.

Áno, začíname snívať o živote, ktorý sme vždy viedli. Uvedomujeme si, že nám netreba viac, ako to, čo sme mali. Koronavírus rozdáva lekcie, z ktorých sa môžeme učiť.

Idem si zabehať, lebo ešte stále môžem. Zákaz vychádzania na Slovenku zatiaľ nie je v platnosti. Je krásne, jarné slnko umocňuje vôňu kvetov, ktorá sa šíri vzduchom. Vonku stretnem pár ľudí. Tak ako ja, aj oni majú zakryté nosy a ústa. Inokedy by sme si kývli na pozdrav, alebo sa na seba usmiali. Teraz sa mi však všetci otáčajú chrbtom. Ľudia, ktorých obieham, sa vyhýbajú očnému kontaktu so mnou. Keď vidia, že sa približujem, sklonia hlavy, odstúpia odo mňa a obrátia sa iným smerom. Ak by sa na to díval Boh zhora, pomysel by si, aký sme nevrlý a chladný národ. Ešteže Boh nie je tam hore, ale v každom z nás.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Aj Fica verejne podporili niektorí členovia predsedníctva, bez boja sa nevzdá

Peter Pellegrini v utorok Roberta Fica vyzval, aby položil funkciu.


Už ste čítali?