Denník starej dievky – V karanténe si frajera nenájdem

Autor: Monika Nagyova | 19.3.2020 o 12:10 | Karma článku: 11,04 | Prečítané:  15328x

Začiatkom februára som trávila pár dní na chorvátskom ostrove Vir. O takom čase sa tam nenachádzali žiadni turisti. Boli tam len domáci obyvatelia a takmer všetky reštaurácie boli zatvorené.

Na hlavnej promenáde pri mestskej pláži som stretla iba ženu, ktorá venčila psa. Cítila som sa ako na ostrove duchov, ale keď som si spomenula, ako to tam vyzeralo v lete, bola som vďačná za prázdne ulice a pláže bez ľudí. Celé dni som sa bicyklovala po ostrove a spoločnosť mi robili iba čajky, ktoré krúžili nad morskými vlnami a hlasno plieskali krídlami.

Ani ostrovania však neopomenuli obdobie fašiangov a zorganizovali karneval. Vyčačkali mesto balónmi a obliekli sa do masiek. Otvorili sa bary a DJ hlasno hral. Najväčší úspech zaznamenali masky jednej partičky veselých chlapíkov. Volali sa: Koronavírus. Muži boli navlečení v bielych skafandroch a na hlavách mali ochranné masky. Ich zjav vyvolal salvy smiechu a burácajúci potlesk. Bolo to v čase, keď sme koronavírus poznali len cez útržkovité zábery z ďalekej Číny a aj tie nám pripadali ako sci-fi. Dívala som sa na tancujúcich ostrovanov a chápala som, že sa cítia bezpečne. Žijú na ostrove, tak či tak sú izolovaní.

Presne o mesiac na to som už nechodila do práce. Koronavírus sa začal šíriť aj v mojom meste a do bielych skafandrov sa navliekli aj slovenskí lekári. Bratislava sa zo dňa na deň stala mestom duchov. Veci sa vyvíjali tak rýchlo, že ak na vás vo štvrtok ľudia zazerali za to, že máte rúško, v piatok na vás už zazerali kvôli tomu, že rúško nemáte.

Stiahla som sa do dobrovoľnej karantény. Mám home office a zdržiavam sa v dome mojich rodičov. Otec celé dni rýľuje v záhrade a mama sa pustila do čítania knižiek. Nosím im vodu a večer im k správam varím čaj, lebo radi zabúdajú na pitný režim. Možno raz, v ďalekej budúcnosti, budem na tieto časy spomínať v dobrom. Teraz je to však najmä o permanentnom strachu a neistote. Nikto nevie, čo bude a ako dlho to potrvá. Už nedokážem pozerať živé prenosy z tlačových konferencií, ani diskusné relácie. Radšej si chodím obzerať rozkvitnutý zlatý dážď a privoniavam k narcisom. V záhrade som často, hladím psa a nadstavujem tvár slnku. O takýchto dňoch som vždy snívala. Nemusieť nikam ísť a byť celý deň v rozťahanom tričku. A predsa si to neviem užiť. Strašia ma prognózy, ktoré sú desivé.

Som doma už tak dlho, že dnes ráno som si ani nevedela spomenúť, aký je vlastne deň. Vykukla som z okna a zbadala som vrabca skackajúceho v plechovom odkvape altánku. Hľadal v ňom zvyšky vody a jeho ďobanie sa rozliehalo doširoka. Svet stíchol a spomalil. Ak takýto obmedzený režim potrvá niekoľko týždňov, frajera si ťažko nájdem. To ma však v tejto chvíli trápi najmenej. Všetky moje túžby a sny sa premenili na jediné želanie. Aby sme všetci zostali zdraví. Prvýkrát v živote nemám žiadne plány a sústreďujem sa iba na dve veci. Nezabudnúť si rúško, ak náhodou vyjdem na ulicu a snažiť sa, aby ma za žiadnych okolností neopúšťal optimizmus. 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Slovensko má vyše 300 nakazených, na koronavírus zomrel francúzsky politik

Premiér predstavil sedem rýchlych opatrení na pomoc ekonomike.

Világi: Štát by mal teraz podporiť všetkých. Nemáme čas

Slovenská rafinéria musí riešiť viacero problémov.


Už ste čítali?