Chodíme do kostola zo zvyku, alebo skutočne hľadáme Boha?

Autor: Monika Nagyova | 25.11.2019 o 9:30 | Karma článku: 10,10 | Prečítané:  5918x

V Podunajských Biskupiciach pôsobil kňaz, ktorého ľud zbožňoval. So všetkými si tykal a chápal problémy bežných smrteľníkov. Aj neznabohom vystrojil parádne pohreby. 

„A kde je pán domu?“ spýtal sa, keď ho mama pred rokmi zavolala vysvätiť dom. 
„Zdržal sa,“ kryla mama chrbát svojmu mužovi.
Farár to veľmi dobre chápal, aj on sa často a rád zdržal. V novom dome vysvätil všetky izby. Lenže keď vošiel do spálne, mamu oblial studený pot. Myslela si, že zahladila všetky stopy, ale nebolo to tak. Našťastie, farár si nevšimol nohy trčiace spod deky. Nezachytil ani jemný alkoholový opar, ktorý sa vznášal nad posteľou a nezapočul ani pochrapkávanie spod vankúša. 

Mama vyprevadila farára von a rýchlo sa vrátila do spálne, aby stiahla otcovi vankúš z tváre, nech sa mu lepšie dýcha. 
„Teraz si svätý,“ povedala mu, keď sa zobudil. 
Moji rodičia sa rozosmiali. Bola som vtedy malá a tmolila som sa im pri nohách. 

Sú to tradície, ktoré dedíme z generácie na generáciu, alebo je to viera, ktorá nás vedie k vysväteniu príbytkov? Ľudský život je popretkávaný krstami, svadbami i pohrebmi. Boha nemožno úplne obísť, dostane sa k nám aj cez zatvorené okno. Zvuk kostolných zvonov ma sprevádzal už od malička, kĺzal sa po strechách a doliehal až do mojej detskej izby. 

Takmer osemsto rokov starý kostol svätého Mikuláša v Podunajských Biskupiciach hral od nepamäti dôležitú úlohu v životoch tunajších ľudí. V nedeľu tu zvykli vyzváňať zvony už od skorého rána. Boli tu tri omše, dve maďarské a jedna slovenská. Raz dávno chcel z kostolnej strechy skočiť jeden blázon. Ľudia sa zhŕkli pod vežou a v obave sledovali, ako toto nevídané divadlo skončí. Vtedy ešte neexistoval tím psychológov, ktorý by mu dohovoril. Miestny kňaz zobral do ruky amplión, priložil si ho k ústam a zvolal:
„Gyere le!“ Poď dole!
Naveľa-naveľa ho chlapi z miestneho hasičského zboru dostali na zem. Predstavenie sa skončilo, zvedavci sa mohli rozísť domov.  

Počas režimu chodili učiteľky do kostola tajne. Krčili sa v kútoch, aby neboli príliš na očiach a zo svätostánku sa vytratili ešte pred záverečným požehnaním. Po prevrate sa už nebolo čoho báť. Keď skončila bohoslužba, ľudia sa pomaly trúsili von a nikam sa neponáhľali. Ešte dlho postávali pred kostolom v pekných nedeľných šatách. Rozprávali sa o počasí, pretriasali klebety a chválili sa, kto bude mať čo na obed. V predstavách už boli mastní od kačice. 

Návyky našich predkov sme si osvojili natoľko, až sa natíska otázka, či nechodíme do kostola len zo zvyku. Skutočne hľadáme Boha? 

Ja na nedeľné omše rozhodne nechodím zo zotrvačnosti. Konečne si sadnem, stíšim sa a pomodlím sa, veď počas všedného dňa na takéto veci nie je čas. A navyše, trúfalo očakávam, že sa mi zjaví Boh. Namočím si prsty do svätenej vody, prežehnám sa, vojdem dnu a sadnem si do lavice. Obzerám si vzácne fresky, majestátny obraz Poslednej večere, či dramatické výjavy krížovej cesty po stenách. Na chóre začne spievať mnohočlenný zbor. Zbadám, že kúsok odo mňa stojí mladá matka a na rukách drží handicapovanú dcérku. Dieťa má trochu vykrútené ruky a hlavička mu padá do jednej strany. Keď sa mama rozkašle, dcéra ju potľapká po chrbte a pohľadom sa uisťuje, či je všetko v poriadku. Počká, kým kašeľ utíchne a následne svoju mamu nešikovne, no láskyplne pohladí po tvári. Mladá matka dcérke sústavne čosi šteboce do ucha. Dievčatko sa od nej odťahuje, snaží sa jej naznačiť, nech je ticho, aby nerušila bohoslužbu. Matka prikývne a už mlčí. V duchu sa usmejem, napadne mi otázka, kto sa tu stará o koho. 

Rozhliadnem sa. Po Bohu ani stopy, len ľudia, modlitebné knižky a horiace sviečky. Pohľadom sa vrátim k mladej matke a jej dcérke, ktorú stále drží na rukách. Obidve sa dívajú pred seba, na kňaza a miništrantov pri hlavnom oltári. Postrehnem, ako matka nenápadne zaborí nos do dcériných vláskov, privrie oči a nadýchne sa. Veriaci odriekavajú Otčenáš a spoza oblakov vyjde slnko. Jeden lúč zablúdi do okna a dopadne na sochu Ježiša. V prítmí chrámu to pôsobí tak, akoby niekto zhora na sochu svietil reflektorom. Ako to, že som si ju nikdy predtým nevšimla? Ježiš tam má sklonenú hlavu a ukazovákom pravej ruky mieri na svoje srdce. Aj ja skloním hlavu a pozriem smerom k môjmu srdcu. Tam sú všetky odpovede? 

Boh sa so mnou odjakživa hrá na schovávačku. Núti ma hľadať ho a neustále premýšľať nad tým, kam sa asi schoval. Nie je tomu inak ani tentokrát, vychádzam z kostola a dumám, kde je. Kráčajúc domov, za výdatného brechotu psov spoza brán, skúšam hľadať odpovede vo svojom srdci. V mysli sa mi vynorí obraz matky, ktorá s privretými očami pôžitkársky do seba vdychuje dobre známu vôňu. A potom si uvedomím, že Boh sa občas ukryje aj do vône detských vláskov. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Metafora pre voličov Smeru

Vysvetliť nový stranícky pozicioning môže byť celkom náročné. Tu je pomoc v podobe zrozumiteľnej metafory.


Už ste čítali?