Denník starej dievky – Manuál na prežitie

Autor: Monika Nagyova | 8.10.2019 o 9:26 | Karma článku: 10,05 | Prečítané:  12883x

Dnes zahajujem sériu článkov, v ktorých sa budem venovať fenoménu starodievoctva v našich končinách.     

Mám kamarátku, ktorá je ušetrená netaktných otázok, lebo má ľahšie mentálne postihnutie. Je o čosi staršia ako ja a nikto sa jej nepýta, prečo nemá muža a deti. Niekedy jej závidím. Ráno sa prejde do novinového stánku, kúpi rodičom dennú tlač, zastaví sa v obchode, zaplatí za čokoládovú tyčinku a ide domov. Každé popoludnie chodieva do kostola. Sedí v prvej lavici s mníškami ešte skôr, než začne vyzváňať kostolný zvon a zvolávať veriacich na bohoslužbu. Dlane má omotané ružencom a s priateľkami v habitoch šepká modlitby. Služobnice Pána ju dôverne poznajú, neraz jej darujú svätý obrázok, či drevený krížik. Domov sa vracia cez park a tam ju zväčša aj stretnem. Vždy, keď sa pri nej zastavím, mám pocit, že žije v bezpečnom svete, kde na ňu nestriehne spoločnosť, ktorá na človeka neustále kladie nároky. Mňa život sotil do sveta, v ktorom sú vopred stanovené pravidlá. Som súčasťou systému a musím tým pravidlám čeliť, ale vôbec sa mi nedarí. Vyčnievam a trápim sa. Boh mi je svedkom, že vo všedné dni by som sa, tak ako ona, najradšej schovala do poloprázdneho kostola.

Starou dievkou sa nenarodíte, starou dievkou sa stanete. V momente, keď sa na ňu premeníte, je zbytočné si čokoľvek vyčítať. Neklaďte si deštruktívne otázky a nesnažte sa hľadať príčinu. Je potrebné zamerať sa na dôsledky a oheň čo najskôr uhasiť. Lenže ako? Ako zastaviť tie štipľavé poznámky a ľútostivé pohľady? 

„Vieš, nikto ťa nepripraví na to, ako byť matkou,“ hovoria mi všetky matky. 
Nuž, ani na to, ako byť starou dievkou. 
„Musíš sa učiť sama za pochodu,“ vysvetľujú matky a dodávajú: „Proste ideš. Nevyspatá, plná obáv, ale s pocitom lásky, ktorá nemá konkurenciu.“ 
Hm, aj ja sa učím sama za pochodu. Proste idem. Vyspatá, plná bezduchých myšlienok a po láske ani stopy. 

Staré dievky boli v minulosti rodine na oštaru a ani dnes to nie je inak. V mojej rodine až doteraz žiadna žena takýto prešľap neurobila. Súdiac podľa môjho rodostromu, minimálne od roku 1857 nebola ani jedna dievčina z nášho rodu na posmech. Vždy sa našiel nejaký somár, teda konár, s ktorým začala nový život a rozšírila vetvy rodokmeňa. Pritrafili sa im len mierne zakopnutia v podobe alkoholu a bezdetnosti, ale všetky boli vydaté. Moji príbuzní sa s týmto novým javom, ktorý som do rodiny priniesla, vyrovnávajú po svojom. Dlho a súcitne sa na mňa dívajú, hladia ma po vlasoch a hundrú, že ma je škoda. Veľká škoda. 

Nie je ľahké byť starou dievkou na Slovensku. Susedia gánia, kolegovia sa uškŕňajú, tetky zalamujú rukami. Kam mám predtým ujsť? Rozhodla som sa, že sa aspoň na chvíľu rozptýlim v jednom z tých exotických skrášľovacích centier, ktoré v Bratislave vyrástli ako huby po daždi. Praktizuje sa v nich ajurvéda, ktorá vraj blahodarne pôsobí na psychickú odolnosť jedinca. Presne to som potrebovala. 

Ujali sa ma dve mladučké Indky, ktoré vyzerali navlas rovnako. Hrubý vrkoč, mandľové oči a na perách červený rúž. Viedli ma do slabo osvetlenej miestnosti, jedna mi pomohla vyzliecť sa zo županu a druhá mi podávala šálku čaju. Potom mi ukázali, kam si mám ľahnúť. 

Ležala som na bruchu so zavretými očami. Začala hrať hudba, ktorá ma uspávala a miestnosť sa o chvíľu naplnila zvláštnou vôňou. Takto podobne to vonia u nás v kuchyni, keď sa mame pripália lokše. Pootvorila som jedno oko. Indka stála pri dvojplatničke a varechou miešala čosi na panvici. Bol to horúci púder, ktorý mi potom z panvice nasypala na chrbát. Každá z Indiek sa postavila na jednu stranu a začali ma masírovať. Robili všetko naraz, akoby v zrkadlovom odraze. Naučenými pohybmi mi šmirgľovali biele telo. Jedna z nich po chvíli prehovorila. Mala jemný hlas, takmer šepkala:  
„Are you married?“
Nikde pred tým neujdem. 
„No, and you?“
„Oh, yes!“
„Is your husband in India?“ spýtala som sa. 
„No, I met him here, but he is also from India,“ vysvetľovala a pritom mi liala na chrbát teplý olej. 
Keď si ona našla v Bratislave Inda, možno by som ja mala ísť hľadať Slováka do Indie a bol by raz a navždy pokoj. 

Všetci sme frustrovaní, ale staré dievky to majú doslova v popise práce. A tak som frustrovaná kráčala domov. Vôbec som sa necítila znovuzrodená, ako sľuboval slogan skrášľovacieho centra. Smutne som skonštatovala, že sa zo svojej kože nijako nevyvlečiem. Túžila som nájsť manuál na prežitie takých, ako som ja. Predstavovala som si, že by v ňom boli spísané praktické rady o tom, ako preplávať životom bez ujmy. Pochopila som však, že taký manuál neexistuje. Som stará dievka a ak to chcem zvládnuť, neostáva mi nič iné, len so sebou uzavrieť prímerie. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič zverejnil údajnú komunikáciu Glváča s Kočnerom

Komunikácia mala prebehnúť v období roku 2014 až 2017.

Blog Jozefa Šáteka

Kto, ako a prečo zatajoval Gorilu

Kauza je koncentrovaným obrazom korupčného systému.


Už ste čítali?