Herec Milan Ondrík mi troma slovami zodpovedal otázku, ktorá ma kvárila

Autor: Monika Nagyova | 11.9.2019 o 9:15 | Karma článku: 9,61 | Prečítané:  3803x

Na filmovom festivale v Karlových Varoch stretnete dva typy ľudí - služobníkov Instagramu a fanatikov filmu. 

Tí prví si so sebou prinesú dvadsať outfitov, fotia sa v nich na kolonáde a zožnú tisíce lajkov. Okrem šatníka zdieľajú na sociálnych sieťach aj iné podrobnosti z návštevy kúpeľného mesta. Napríklad vysedávanie v reštauráciách, či výhľady z luxusných apartmánov, v ktorých šumí vychladené šampanské.

Tí druhí si týždeň neumývajú vlasy, lebo nemajú čas. Vstávajú na svitaní, aby boli prví na rade, keď sa otvoria pokladne. Do kinosál vstúpia ráno o deviatej a vyjdú z nich dve hodiny po polnoci. Sú radi, keď medzi filmami stihnú zjesť bagetu a vypiť kávu z téglika. 

Karlove Vary ponúkajú počas festivalu toľko zaujímavých obrazov, že samotné mesto by mohlo byť námetom na film. V parku vedľa skupiny meditujúcich jogínov sa váľajú alkoholici. Francúzsky producent sa pri stánku s jedlom napcháva bryndzovými haluškami. Svetoznáma modelka prejde popri pouličnom predajcovi balónov a ten si ju ani nevšimne, pretože má sklonenú hlavu a ráta zarobené mince. Výskajúce deti vo fontáne sledujú bezdomovci, ktorí kedysi tiež boli deťmi. Herečka v župane prebehne z hotela do susedného liečebného domu. Na hlave má turban z uteráka a pred sebou hodiny skrášľovania, aby večer zažiarila na červenom koberci. 

Filmári sa tento rok zamerali najmä na dve témy, rodinné vzťahy a samotu. Snímky, ktoré som videla, ma nútili uvažovať o trápeniach a vnútorných svetoch hlavných hrdinov, ktorí boli natoľko presvedčiví, že ich mám v hlave dodnes. Starnúca nemecká žena, zúfalý islandský vdovec, či vyhorený turecký manažér. Kamionista z Patagónie, mäsiar z Lotyšska alebo srbská matka hľadajúca svojho nezvestného syna. Alkoholik z Los Angeles a nešťastné sestry z Rio de Janeira. V hlave mi však utkvela predovšetkým spomienka na štyridsaťročného Slováka, žijúceho v oravskej dedine zasypanej snehom. Na filmovom festivale v Karlových Varoch ma najviac uchvátil slovenský film Nech je svetlo.

Predstaviteľ hlavnej postavy, Milan Ondrík, na besede pred premiérou podotkol, že je zlé, keď sa spoločnosť prebudí až po vražde novinára. Tvrdil, že upozorňovať na nefunkčnosť systému by mali filmy a nie smrť dvoch nevinných ľudí. Českých divákov upozornil, že na Slovensku sa síce pár vecí zmenilo, ale so svetlom prichádza aj tieň a na ten si treba dávať pozor. 

Režisér Marko Škop na besede nepôsobil ako muž veľkých slov, pripadal mi skromný. Preto ma prekvapilo, keď na premiére pred viac ako tisíc ľuďmi povedal do mikrofónu len jednu sebavedomú vetu: „Užite si film, ja som s ním spokojný.“ 

Vyšlo mu to, aj diváci boli spokojní. Po záverečných titulkoch tlieskali tak dlho, že ich musel prosiť, aby už prestali.

Takú silnú odozvu po premiére som ešte nezažila. Ľudia stáli a aplaudovali. Všetci tvorcovia filmu sa zdvihli z VIP sedadiel a odolávali emóciám, ktoré im diváci vysielali. Aj mňa to nadchlo, mala som zimomriavky. Netlieskala som však početnej slovenskej delegácii, ale mužovi z plátna. Štyridsaťročnému Oravcovi za to, že sa vzoprel xenofóbii, ktorá ako škodný hmyz napadla našu krajinu. Vďaka nemu som si uvedomila, že v týchto časoch je čoraz ťažšie zachovať si zdravý rozum. 

Milan Ondrík sa počas búrlivého potlesku usmieval, nedal na sebe znať, že je dojatý. Keď sa však dav rozpustil a on vyšiel z kinosály, mlčky padol do náručia Emílie Vášáryovej, ktorá sa premiéry zúčastnila ako hosť. Bolo to silné a dlhé objatie. Dívajúc sa na nich som pochopila, že na slávenie úspechu nepotrebujeme žiadne slová, stačí nám blízkosť niekoho, komu dôverujeme. 

Ani zahraničné portály nešetrili chválou na film, ktorý vznikol v slovensko-českej koprodukcii. Jeden z nich snímku označil za prvú veľkú beletristickú produkciu v strednej Európe, ktorá sa zaoberá vzostupom krajne pravicového krídla. Film napriek tomu, že bodoval v diváckej ankete a kritici ho označili za najlepšiu snímku festivalu, hlavnú cenu nezískal. Porota však ocenila Milana Ondríka a v Karlových Varoch sa stal najlepším hercom. 

Keď som ho o pár dní neskôr stretla v Trenčíne na Pohode, povedala som mu, ako veľmi sa mi film páčil.  
„Aj mne,“ pritakal herec. „To bude tým, že Marko Škop dokáže cez malé veci ukázať tie veľké.“ 
Dodal, že pocity, ktoré mal po premiére, boli neopísateľné a dúfa, že film zarezonuje aj na Slovensku. Chvíľu sme sa zhovárali o atmosfére v Karlových Varoch, o veľkej medzinárodnej účasti a silnej konkurencii medzi filmovými dielami. Potom som si vzdychla a prehovorila:
„Aj tak si neviem vysvetliť, prečo sa ma zo všetkého, čo som tam videla, hlboko dotkol práve tento príbeh.“
Odvetil jednoducho: „Lebo je náš.“  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič zverejnil údajnú komunikáciu Glváča s Kočnerom

Komunikácia mala prebehnúť v období roku 2014 až 2017.

Blog Jozefa Šáteka

Kto, ako a prečo zatajoval Gorilu

Kauza je koncentrovaným obrazom korupčného systému.


Už ste čítali?