reklama

Som ako Marfa z Mrázika. Dlho spím, veľa jem a chcem švárneho ženícha.

Niekedy sa cítim ako Marfa z Mrázika. Sedím na lavičke, hompáľam nohami a mračím sa na svet. Koláče zajedám jablkami a splachujem to všetko mliekom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (53)

Keď si večer líham, suseda v byte nado mnou výska v posteli od rozkoše a ja prdím do perín. Niet sa čo čudovať, črevá sa mordujú s jedlom, ktoré som do žalúdka nahádzala. 

Ráno sa zobudím a celé doobedie sa len tak prevaľujem, schovaná vo vankúšoch s lízankou v ústach. Keď sa napokon vykotúľam z domu, hľadám čarovného deduška, ktorým by som zatriasla a povedala mu: „Starý, chcem ženícha, počuješ?!“

Jedno obdobie som chodievala na semináre šťastia. Sedeli sme a s privretými očami meditovali. Bolo to skvelé, celé dni sme rozmaznávali svoje duše. Navyše sme boli ubytovaní uprostred nádhernej prírody. Človek tam ľahko získal nadhľad, keď sa z okna svojej izby díval na kopce a mal zrazu pocit, že jeho problémy sú smiešne. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Raz popoludní sme si posadali do kruhu a debatovali o šťastí. 
„Prepáčte!“ vyletela jedna ruka hore. „Už sa na to nemôžem pozerať!“ 
Čiperná päťdesiatnička sa postavila do stredu a zohla sa.
„Táto arašida ma tu nesmierne dráždi,“ vysvetlila a vybrala sa k odpadkovému košu. 
„Všimol si tú arašidu na koberci ešte niekto?“ spýtal sa lektor. 
Neprihlásil sa nikto. 
„Vidíte? A takto je to aj v živote. Väčšina z nás nevidí to, čo má rovno pred nosom!“ smial sa duchovný učiteľ. 
Vtedy som si zaumienila, že po svete budem chodiť s očami dokorán otvorenými, aby som neprehliadla svojho osudového muža. Lenže moja snaha vyšla navnivoč, nenašla som ho na uliciach ani v baroch. Môj osudový muž zrejme zakotvil pri Nastenke. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetkých v mojom okolí zaujíma iba jedna vec, či som si už konečne niekoho našla. Darmo ich ohurujem svojimi postrehmi, kultúrnymi zážitkami, či dojmami z cestovania. Prerušia ma a spýtajú sa: A frajera už máš? Najkrutejší vedia byť príbuzní počas rodinnej oslavy. 

Stojím pri mikrovlnke a čakám, kým vypuká všetok popcorn. Tetky za mojím chrbtom sedia okolo stola obloženého zákuskami. V rukách majú štamprlíky a trkocú o blížiacej sa bratrancovej svadbe. Darmo sa tvárim, že tam nie som, na pretras prídem aj ja. Vyčítajú mi, že nikoho nemám a pýtajú sa, prečo je to tak. Neodpovedám, iba sa bez slov obzriem ponad plece. Ženy môjho rodu. Jednej sa brat upil na smrť, druhej sa manžel vrátil z Ruska pešo. Keď sa sťahovali do nového príbytku, zapriahli kone a na bričku naložili všetok svoj majetok. Som potomkom žien, ktoré boli pri tom, keď sa svätili tunajšie kaplnky a vlastnými rukami zahlušili stovky kačiek. Vyvárali plienky, vláčili nákupy, deťom tíšili horúčku a mužom piekli mäso. Plakávali iba pri lúskaní orechov, aby ich nikto nevidel. Koláče vykúpené vlastnými slzami kládli na stôl už s úsmevom. Za každých okolností držali rodinu pokope a ja im s pukancami v rukách nedokážem dať odpoveď na otázku, ktorú mi kladú od nepamäti. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Často myslím na ženy z Instagramu. Radosť im vyteká z vlasov, ktoré si umývajú šampónmi kúpenými v klinikách krásy. Milujú svoj život, sú permanentne zaľúbené a keď aj náhodou zažijú rozchod, otrasú sa. Píšu o tom, aké úžasné je byť sama a že sila ženy spočíva v jej nezávislosti. Avšak o tri dni sú už v náručí niekoho iného, zamilovanejšie než kedykoľvek predtým. 

Ako to tie instadračice robia? Prečo ony našli svojich Ivanov a ja nie? Netýram sa touto otázkou dlho, radšej sa vyberiem do špajze. Niektoré dni sa z nej takmer nepohnem. Bez rozmyslu hádžem do seba všetko. Šrotujem kompóty, chrumky, čabajku, nepohrdnem ani polystyrénovým chlebom. Sú dni, keď ma prepadne taký apetít, že ruším svoj program a bežím do supermarketu. Som ako alkoholička, len namiesto cinkajúcich fliaš schovávam v igelitke jedlo. Doma si nákup rozložím okolo seba a jem, až kým ma nepremôže spánok. Potom ale príde deň zúčtovania. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spotená sa súkam do džínsov, kým predavačka na mňa vyčkáva pred kabínkou.
„Tak čo, sedia vám? Príďte sa ukázať.“
Kým si horko ťažko zapínam gombíky na gatiach, líči mi príbeh, o ktorý nestojím.
„Moja dcéra začala cvičiť, má osemnásť rokov, úplne ju to posadlo, viete, aké má telo?“
Predavačku vôbec neznepokojuje fakt, že spoza závesu nepočuje žiadne odpovede. Je to jednak tým, že zadržiavam dych, aby som mohla zapnúť posledný gombík a jednak tým, že vôbec nemám náladu s ňou hovoriť. 
„Je pravda, že ona bola tučným deckom. Možno práve preto sa teraz na to dala. Ale viete, čo to musí byť za vôľu? Cvičiť každý deň? No, poďte sa mi už ukázať!“
Absolútne znechutená vyjdem von a požiadam ju, aby mi doniesla väčšiu konfekčnú veľkosť. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako na potvoru, aj sedadlo v MHD je mi malé. Sadne si vedľa mňa obézny chlap. Ja, krv a mlieko, nášmu spoločnému komfortu nepridávam. Sme k sebe natisnutí tak, že sa nevieme pohnúť. Chcem ujsť, ale zisťujem, že niet kam. Hradba ľudských tiel, ktorou som obklopená, ma núti zostať na mieste. A tak sedím a čakám, kedy puknem. 

Monika Nagyova

Monika Nagyova

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  295
  •  | 
  • Páči sa:  2 287x

Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied Zoznam autorových rubrík:  Úprimné pozdravy z BratislavyZo života vo firme snovDenník starej dievkyO pocitoch smrteľníkaShowbiznis je drinaČo je "in"Pribalím vás do kufra

reklama

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu