Môj spolužiak transsexuál

Autor: Monika Nagyova | 9.7.2019 o 11:03 | Karma článku: 10,03 | Prečítané:  7460x

Keď ho profesorka vyvolala, kráčal k tabuli v topánkach na vysokých podpätkoch, ktoré mu opticky predlžovali nohy v sieťkovaných pančuchách. 

„Mário, povedzte mi niečo o primárnych, sekundárnych a terciárnych informačných zdrojoch.“ 
„Neviem to!“ priznal a zaklipkal očami. 
Profesorka zalomila rukami a poslala ho späť do lavice. Klopot jeho podpätkov sa rozliehal v napätom tichu, ktoré sa v obavách z toho, kto pôjde odpovedať ďalší, rozhostilo po triede. Sedela som vpredu a obzrela som sa za ním, sukňa mu ledva zakryla zadok. Sadol si na stoličku ofučaný, ale ja som vedela, že nasrdený je len naoko, v skutočnosti ho päťka vôbec netrápila. Mali sme sedemnásť rokov a život bol gombička. 

Prvý deň na strednej škole prišiel do triedy neskoro. Zjavil sa vo dverách a zostal v nich rozpačito stáť. Chudý, bledý chlapec v priveľkom obleku a s blonďavým hniezdom na hlave. Už v priebehu prvých pár týždňov som si všimla, že Mário nebol ako ostatní chlapci. Maľoval si mihalnice a uprednostňoval spoločnosť dievčat. Dalo sa s ním hovoriť o móde, o vzťahoch, o čomkoľvek. Raz cez prestávku sedel v lavici a šil si šaty zo záclony. Látku mal prehodenú na kolenách, bola dlhá, padala až na zem. Zrazu všetko pustil, postavil sa a zamieril k tabuli. Veľkým písmom na ňu napísal: „MÁ MI NIEKTO POŽIČAŤ PODPRSENKU ČÍSLO 4? Mário“ 
Počas vyučovania si lakoval nechty, po vyučovaní experimentoval s farbou na vlasy a zháňal vypchávky do podprseniek. Čakal na plnoletosť, aby ho mohli preoperovať na ženu.

Bol rád v centre pozornosti. V pauzách medzi vyučovacími hodinami zvykol zbehnúť do šatne a prezliecť sa za Marylin Monroe. Keď vošiel do triedy, zavrel za sebou dvere, pustil kazeťák a začal tancovať na jednu z jej piesní. Dokonale ju ovládal, otváral ústa a tváril sa dramaticky. Zvonilo, ale to sme, magnetizovaní prejavom divy, nepočuli. Marylin Monroe sa váľala po katedre aj v čase, keď už profesorka vstúpila do triedy. Ani ona nemala odvahu prerušiť strhujúce predstavenie.

Boli sme tretiaci, keď sa ako žena začal obliekať už aj do školy. Profesorky sa chichúňali, profesori vraštili obočie a študenti z iných ročníkov zvedavo nakúkali do našej triedy. Keď som sa s ním a s ostatnými spolužiačkami prechádzala po Medickej záhrade, muži popiskovali iba na neho. V očiach okoloidúcich chlapov som videla túžbu, chceli sa zoznámiť s tou blonďavou bohyňou s veľkým poprsím, tenkými nohami a krvavočerveným rúžom na perách. Ani vo sne by ich nenapadlo, že to je náš spolužiak Mário. 

V jedno popoludnie sedel v lavici nad obrúskom a s čerstvým pečivom v ruke. 
„Odteraz mi hovorte už iba v ženskom rode,“ povedal a bruškami prstov si z pier zotrel omrvinky. 
Potom sa nadýchol a slávnostne vyhlásil:
„Volám sa Michelle.“ 

Chvíľu nám trvalo, kým sme si na oslovovanie v ženskom rode zvykli. Michelle však bola precízna, karhala nás za každú chybu. Čoskoro sme sa novej situácii prispôsobili a nik jej už v mužskom rode nepovedal. 

Riaditeľ školy jej neskôr sukne zatrhol. 
„Škola nie je cirkus!“ povedal zvýšeným hlasom a Michelle sa vrátila späť k nohaviciam. 

V maturitnom ročníku sa jej diagnóza poruchy sexuálnej identifikácie potvrdila. Operácii predchádzala príprava v podobe hormonálnej liečby, ktorá mala zastaviť zarastanie a zmeniť hlas. Neminuli ju časté návštevy u psychológa, lebo začala mať depresie.

Zmaturovali sme, bezstarostné školské obdobie skončilo, vlny nás vypľuli na breh života a my sme nevedeli, čo si počať.
„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa, keď mi jedného dňa Michelle zazvonila pred domom. 
„Život,“ odvetila jednoducho. 
Tvár mala celú rozmazanú a špirála jej stekala na bradu, plakala. Šli sme na prechádzku, hovorila mi o svojich trápeniach. Sťažovala sa, že ľudia z okolia na ňu ukazujú prstom, posmievajú sa jej, alebo jej nadávajú. Tvrdila, že sa občas cíti na päťdesiat rokov. Prechádzka jej padla vhod, o chvíľu sa upokojila a líčila mi zážitky s revízormi a lekármi. Vedela byť veľmi vtipná.  

Najbližšiu stretávku so spolužiakmi sme mali na lodi, plavili sme sa na hrad Devín a späť. Michelle bola vtedy už preoperovaná, ale nemala dobrý deň. Prejavovali sa u nej časté zmeny nálad, schovávala sa na toalete, na palubu vyšla iba raz. Keď loď zakotvila, vybehla z prístavu, ani sa s nami nerozlúčila. Jej zelené šaty zmizli v dave ľudí. Ja som potom na dlhé mesiace odišla do zahraničia a stratili sme kontakt. Viem len, že z Bratislavy odišla. 

Transgender osoby sú ľudia, ktorí sa cítia odlišne od pohlavia, s akým sa narodili. Spoločnosť je k nim občas krutá. Tento text som napísala pre všetkých, ktorí sa neboja inakosti. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ministerka Saková povýšila aktéra spornej súťaže

Je to skúsený záchranár, obhajuje ho ministerka.


Už ste čítali?