S priateľmi som bola pozvaná na večeru k tureckej rodine. V ich byte som sa cítila príjemne. Zoznámila som sa s hostiteľom, jeho manželkou, bola to žena s ružovou šatkou, ich dvojročným synom a známymi. Prítomní Turci hovorili po slovensky. Domov sa vrátiť nemôžu, hrozí im väzenie. Sú členmi Gülenovho hnutia, ktoré prezident obviňuje z pokusu o prevrat v roku 2016. Gülen žije v exile a tvrdí, že s pučom nemá nič spoločné, napriek tomu boli v Turecku zatknuté už desaťtisíce osôb.
Boli sme v obývačke a čakali, kým na mesto padne tma, lebo moslimovia počas ramadánu večerajú až po západe slnka. Sedela som na gauči s ľuďmi, ktorých otcovia chradli za mrežami väzníc a matky umývali schody, aby sa nejako uživili. Ich súrodenci nemohli pokračovať v štúdiu na univerzitách, aj im hrozilo, že si po nich príde polícia, a tak sa bez rozlúčky rozpŕchli do sveta. Sedeli vedľa mňa ľudia, ktorým sa rodiny rozbili počas jedinej noci.
Keď zašlo slnko, sadli sme si za slávnostný stôl. Hostiteľka nám ako predjedlo nabrala polievku a ponúkla teplý arabský chlieb. Turci si sem tam usrkli z džúsu a pomaly jedli. Napriek tomu, že celý deň nepili a nejedli, kládli oveľa väčší dôraz na konverzáciu pri stole než na samotné jedlo. Ja som mala sýte raňajky a poriadny obed, no i tak sa mi zdalo, že jem pahltnejšie ako oni. Jeden z nich mi neskôr vysvetlil, že ak by jedli rýchlo, bolel by ich žalúdok.
Nasledovalo hlavné jedlo. Ryža zabalená v hroznových listoch, grilovaná zelenina a zemiaky zapečené so syrom i mäsom.
„Chutí to vynikajúco,“ vykladala som s plnými ústami. „Napokon, vaša gastronómia je Slovákom známa z dovoleniek, mnohí lietajú do Turecka, máte úžasné all inclusive.“
„To áno, aj prírodu a históriu. Len tam nie je demokracia. Keď ti doma nájdu nesprávnu knihu, zavrú ťa.“
Potom hostiteľka, inak profesorka literatúry, položila na stôl šťavnatú baklavu.
„Kto chce k dezertu kávu?“ spýtala sa.
Krátko na to ju priniesla v šáločkách poukladaných na tácke.
„Káva je s jahodovou príchuťou. Je to skôr pochúťka ako káva,“ zvestovala srdečne.
Šálky položila na stôl a šla si sadnúť na koberec k svojmu synovi, ktorý skladal puzzle.
Vrava silnela, prisadla som si k matke so synom.
„Je to môj zázrak,“ povedala s pohľadom upretým na ratolesť. „Veľa rokov som na neho čakala, je to vymodlené dieťa.“
Nežne ho pohladila po hlave a pomáhala mu skladať puzzle.
„Si tu šťastná?“ opýtala som sa po chvíli.
„A mám inú možnosť?“ pokrčila plecami. „Som tu spokojná, aj keď som zažila nepríjemné momenty.“
Rozprávala mi o tom, ako v obchode počas dňa nakupovala, keď ju fyzicky napadol neznámy muž. Kričal na ňu a ťahal ju za šatku, ktorou mala zakryté vlasy a omotaný krk. Začala sa dusiť. V tom šoku zabudla po anglicky aj po slovensky, a tak ho po turecky prosila, aby ju pustil.
„Veľmi som sa bála, držala som malého na rukách, mal vtedy šesť mesiacov a triasla som sa na celom tele.“
„Nikto nezakročil?“
„Nie. Ľudia boli v rovnakom šoku ako ja. Našťastie, potom prestal a nechal ma tak.“
Sedela som na koberci a nevedela, čo povedať. V Istanbule prednášala o tureckých básnikoch a v Bratislave ju bezdôvodne škrtil cudzí muž.
„Zhodou okolností sa mi na druhý deň stala ďalšia nemilá vec,“ pokračovala. „Na ulici ku mne podišiel akýsi chlap, pozrel mi do očí a povedal: PIČA. Odvtedy už von nechodím so šatkou na hlave. Nosím čiapku, všetci si myslia, že mám rakovinu, ale je to lepšie ako keby mali vedieť, že som moslimka.“
„Chápem strach Slovákov, veď vo svete máme extrémne zlý imidž,“ zamiešal sa do rozhovoru jej manžel, ktorý nás počúval od stola.
„Ale sú tu aj ľudia, ktorí mi nespočetnekrát pomohli,“ povedala domáca a spýtala sa: „Nestvoril nás Boh schválne takých rozdielnych?“
Jej otázka zostala visieť vo vzduchu, lebo malý začal mrnčať, bol už unavený. Nastal čas rozlúčiť sa.
Keď som sa vracala domov, bola už hlboká noc a pršalo. Dážď klopal na strechy domov a z odkvapov stekala voda. Myslela som na hostiteľku a na jej pestrofarebné šatky, ktoré nedobrovoľne necháva v skrini. Spomenula som si na slová Sándora Máraia, rodáka z Košíc a velikána medzi spisovateľmi. Napísal, že človeka možno trestať za činy i slová, nemožno ho však trestať za pôvod. Lebo keď niekoho trestajú za pôvod, deje sa mu krivda.
