Ušla som pred vyhorením. Vzala som si tri mesiace voľna.

Autor: Monika Nagyova | 27.5.2019 o 10:01 | Karma článku: 10,04 | Prečítané:  20871x

Volá sa to sabatikal. Dáte si pauzu, lebo už nevládzete. Potrebujete si dobiť baterky a zabudnúť na všetko, čo súvisí s vašou prácou.  

Raz som sa zdvihla a odišla počas pracovného stretnutia akoby sa nechumelilo. A ono sa nechumelilo. Svietilo slnko a pofukoval vánok. Na vzduchu mi bolo hneď lepšie. Dunaj žblnkotal a kačky si ponárali hlavy do vody. Dívajúc sa na ne som si hovorila:
„Dobre, a teraz sa vráť. Dostala si zadanie, ktoré musí byť dnes dokončené.“
Otočila som sa kačkám chrbtom a vykročila. Išla som domov a rozmýšľala som, čo sa to so mnou deje. Preplo mi?
„Preplo mi,“ napísala som kolegovi správu. „Dnes sa už nevrátim.“
Po mnohých rokoch vo firme som tam nedokázala zostať už ani o minútu dlhšie. Kráčala som po ulici vydesená z vlastného správania. Stretávala som len mamičky s kočíkmi alebo dôchodcov, ktorí venčili psov. Zastavila som pred cukrárňou na pešej zóne. Na terase sedelo pár ľudí, lenivo listovali v novinách a miešali si kávu. Okolo mňa prešla žena a v ruke držala kyticu poľných kvetov. Náhle som zatúžila byť súčasťou tohto ospalého sveta. 

Našťastie, toto zlyhanie mi v práci odpustili. Ale bála som sa, že znenazdajky vyhorím, a tak som požiadala o neplatené voľno. Cítila som, že dozrel čas. 

Netúžila som precestovať svet, ani sa prihlásiť na hrnčiarsky kurz. Nešlo mi o to, aby som objavila zabudnuté kúty planéty a skúsila nové aktivity. Chcela som len, aby moje dni trvali dlhšie ako tridsať minút. Mala som pocit, že ešte trikrát sa vyspím a zomriem. Potrebovala som pribrzdiť, aby mi život nepretiekol medzi prsty. Bola som ponorená vo svojom uponáhľanom svete, z mojej práce sa vytratila ľahkosť i radosť a nahradil ich stres. Prestala som si všímať stromy a holuby. Nevnímala som, ako mi pod nohami vŕzga sneh a ako ma vôňa orgovánov šteklí v nose. 

Na sabatikal som sa pripravila dôkladne, a to tak, že som si nič nenaplánovala. Listovala som v prázdnych stránkach diára. Žiadne povinnosti, uzávierky ani stretnutia. Len čistý, nepopísaný papier. 

Prvý deň som sa zobudila skoro. Nevedela som sa dočkať ničnerobenia. Vyšla som na balkón a sledovala ľudí náhliacich sa do práce. Hovela som si v teplákovom pocite. Pripravila som si chlieb a ošúpala cibuľu. Raňajkovať cibuľu by bolo za iných okolností neprípustné. Sadla som si k stolu a pustila sa do jedla. Cibuľa, to je sloboda!

Príležitosti sa vynárali samé od seba. Varovala som moje krstné deti a bola som šťastná, že čas strávený s nimi sa nevzťahuje iba na víkendy. Navštívili sme spolu malú farmu. Za ohradou v tieni stromu spala sviňa. Chrápala ako človek. Možno takto majú vyzerať moje nasledujúce mesiace, hovorila som si pobavene. Zvaliť sa na zem a zaspať hocikedy cez deň.

Bez povinností mi bolo sveta žiť. Pritakala som na všetky ponuky. Zúčastnila som sa brigády na fare, natrela som sto chlebíkov a urobila dvadsaťpäť káv. Navštívila som bojnickú ZOO, ktorá bola počas týždňa rovnako vyľudnená ako zámok. Všetky komnaty som mala len pre seba. Niekoľko dní som s krstnou dcérou pobudla v Trenčianskych Tepliciach. Prechádzali sme sa po parku s teplými oplátkami v rukách a farebné listy nám šušťali pod nohami. Raz mi zavolala krstná. V Galante vraj prevezme cenu za celoživotné dielo, či sa neprídem pozrieť. Čoby nie. 

Moje dni sa nenápadne predlžovali. Rána som mala najradšej. Budil ma sused, mladý chalan, ktorý sa prisťahoval len nedávno a býval na jednom z horných poschodí. Krásne spieval. Počúvala som ho v posteli s rukami založenými za hlavou a tešila sa na všetko, čo príde. Prvýkrát v živote som robila len to, čo som chcela. 

Po Pamiatke zosnulých som zašla na hroby. Vtedy už cintoríny zívajú prázdnotou, no sú plné kvetov a všetky sviečky horia. Hmla sa práve rozplynula a ustúpila slnku, ešte nejasnej, priesvitnej guli. Nado mnou letel kŕdeľ vrán. Stála som sama medzi mŕtvymi s hlavou vyvrátenou dozadu. Silná atmosféra tohto miesta ma zasiahla. Nikdy by som ju nezažila, ak by som bola v kancelárii zahádzaná e-mailami. 

O niekoľko týždňov som si ruky zohrievala na radiátore a dívala sa do okna. Snežilo. Z okolitých komínov stúpal dym a holuby si na bielych stromoch oprašovali krídla. Ľudia si metličkami čistili autá a ponáhľajúci sa rodičia ťahali deti do školy. Tie cupitali za nimi a brmbolce im okolo hláv divoko nadskakovali. Vyšla som na ulicu. Privrela som oči a počúvala, ako mi na kapucňu dopadajú snehové vločky. 

Na druhý deň som odcestovala do Ázie. Nikdy predtým som na dovolenku neletela oddýchnutá. Plávala som v oceáne, z plážového baru znela Tichá noc a na šnúre sa hompáľali figúrky Mikulášov. Zdvihol sa vietor, vyšla som z vody, sadla si na piesok a sledovala spenenú masu predo mnou. Vlny s rachotom bili o breh. Ten zvuk bol taký ohlušujúci, že mi z hlavy všetko vyfučalo. Zostalo v nej len naliehavé šumenie oceána. 

Dalo by sa povedať, že som išla z dovolenky na dovolenku a keď som pristála na Schwechate, moje voľné dni pokračovali. Vianoce som vítala opálená a svieža. Odpočinutý človek vníma okolitý svet tak, akoby mal na nose nastoknuté 3D okuliare.

Raz popoludní som sedela pred rozpísaným blogom a nedopitou kávou. Obklopovalo ma také ticho, že som počula andulku z vedľajšieho bytu. Podišla som k oknu. Na nebi plávali oblaky, pomaly, takmer nebadane. Dlho som tam stála a cítila som sa ako tie mraky, na ktoré nikdy nedočiahnem. Pokojne som plynula. Bol to najsilnejší moment môjho sabatikalu. 

Keď som opäť začala chodiť do práce, všetko sa vrátilo do starých koľají. S jedinou výnimkou. Cez obedovú pauzu si vždy na pár minút sadnem k vode. Sledujem kačky, čajky a výletné lode. Niekoľkomesačné voľno mi pomohlo získať odstup od svojej práce. Už sa mi nezdá taká náročná a čo je najdôležitejšie, ani taká dôležitá. Pozerajúc na Dunaj si sľubujem, že ju už nebudem brať smrteľne vážne. Je to len hra. Napokon, ako život sám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovskú aj Threemu v Smere zľahčujú. Fico stále mlčí o tykaní s Kočnerom

Obedy zadarmo sú vraj dôležitejšie ako podozrenia z Threemy

Komentár Zuzany Kepplovej

V Smere sú zase pri žatve

Čím viac im tie náhodné známosti prerastajú cez hlavu, tým viac cítia sociálne.


Už ste čítali?