Kofola, ríbezlák, či treska. Slovenské vychytávky sú pre cudzincov pohromou.

Autor: Monika Nagyova | 29.4.2019 o 9:16 | Karma článku: 10,04 | Prečítané:  15650x

Z Bruselu k nám do firmy zavítala vzácna návšteva. V rámci spestrenia programu sa rozhodlo, že delegáciu prevezieme po Dunaji na hrad Devín. 

Zarezervovala som VIP salónik a pred pontónom netrpezlivo prešľapovala z nohy na nohu. Bolo horúco, slnko pražilo, sekundy ubiehali. 
„Ešte tri minúty, a potom vyplávame, nemôžem na nich čakať,“ varoval ma kapitán.
Hrozilo, že zástupcovia nadnárodných spoločností to kvôli nabitému programu nestihnú. Našťastie sa včas vynorili spoza rohu a zadýchaní vstúpili na loď. Kapitán otvoril salónik a ospravedlnil sa za omrvinky po keksíkoch, ktoré tam nechali deti zo školského výletu. Objednala som sekt. Čašníčky vylovili z útrob lode zaprášené poháre na šampanské a utierkou ich pretreli. Okrem šumivého moku som objednala aj kofolu.  
„Most popular non-alcoholic drink in Slovakia!“ oznámila som slávnostne. 
Trochu žoviálne som dodala, že je to kokakola pre chudobných. To som asi nemala robiť. Ja, vyprahnutá, som kofolu vypila na jeden dúšok, ale hostia sa na ňu dívali rozpačito a príliš dlho sa odhodlávali k tomu, aby aspoň priložili pery k pohárom. 

Členovia delegácie neustále pozerali do svojich mobilov. Ja som zatiaľ držala v ruke šampanské a sledovala Dunaj. Mala som obavy, či im rieka nebude smrdieť od kaprov, ale ich zúrivé ťukanie do telefónov ma uistilo, že kapry sú to posledné, na čo myslia. Po chvíli sa predsa len zdvihli a išli na palubu. Ja som zostala strážiť saká a kabelky. Prekvapilo ma, keď sa jedna z dám po chvíli vrátila.
„Je tam príliš veterno?“ 
„Nie, zabudla som si mobil.“

Pri zrúcaninách hradu to vyzeralo podobne. Historickému výkladu nevenovali pozornosť. Boli pred nimi pozostatky zo štvrtého storočia, oni však nemali na ne čas, pretože riešili obchodné transakcie na druhej strane Európy. Objednaná sprievodkyňa sa usilovala zbytočne, nik ju nevnímal. Účastníkov výletu to ťahalo do tieňa, aby lepšie videli na displej. Zo súcitu som načúvala výkladu v angličtine aspoň ja. Sprievodkyňa sa nesnažila skryť rozčarovanie nad turistami, ktorí sa každú chvíľu dotýkali svojich mobilných telefónov.  
„Takúto skupinu som ešte nemala,“ skonštatovala sklamane. 
„Aspoň sú na vzduchu,“ odvetila som jej.

Na záver som im v bufete objednala vychladený devínsky ríbezlák. Členovia delegácie sa po prvom dúšku zatvárili kyslo, k druhému sa ani nedostali. Naskákali do pristaveného minibusu, ktorý ich mal zaviesť na letisko. Všetci sme si vydýchli. Ja, sprievodkyňa i delegácia. Hostia z Bruselu mi natešene mávali z okna. Konečne sedadlo a klimatizácia! Budú môcť písať správy bez toho, aby ich niekto rozptyľoval krásami Bratislavy.

Naše gastronomické vychytávky neohúria všetkých cudzozemcov, raz-dva nám dajú najavo, čo si o nich myslia. Do jedného slovenského mesta raz pricestovala naša šéfka z Londýna. Vstúpila do fabriky v béžovom kostýmčeku a lodičkách na vysokom podpätku. Jej prítomnosť sa vyžadovala počas uzavretia dôležitej transakcie. Rokovania boli dlhé a úmorné. Keď nastal čas obeda, prítomní  sa zdvihli od hrubých zmlúv a napochodovali do jedálne. Vyhladla aj šéfka z Londýna. V kantíne pokrčila nosom, vzala si tácku a zdesene sa dívala na výber jedál. Držková, segedín, čevabčiči, šošovicový prívarok s párkami, knedle, klobásy, vyprážaný syr. Nevedela, čo si počať. Bola odchovaná na rukole, olivách a čerstvých ovocných šťavách.
„A vám?“ oslovil ju chlap za pultom, spotený od výparov z jedál. 
Videl, že žena sa zdráha a je nerozhodná. Navyše, bola cudzinka. Roky praxe ho naučili komunikovať jednoducho a podľa výzoru väčšinou vedel odhadnúť, čo komu chutí. Premeral si ju pohľadom a spýtal sa:
„Šalát?“ 
Žena nadšene prikývla. Muž v zástere chytil naberačku a tresol jej na tanier za dve žufanky vlašského šalátu, pridal aj biely rožok. Podal jej tanier a viac sa o ňu nestaral.
„Ďalší!“

Šéfka z Londýna v preplnenej jedálni našla stôl, pri ktorom sedeli jej spolupracovníci zo zasadačky a prisadla si k nim. Bezradne sa dívala do taniera. Môj kolega zaregistroval smútok na jej tvári, snažil sa ju rozptýliť. Začal rozprávať príbeh tresky, ďalšieho obľúbeného šalátu Slovákov. 
„Po vojne nebolo čo do úst, ryby ľudia vôbec nejedli. Boli drahé. Komunisti sa zamýšľali nad tým, ako by nám dodali chýbajúce živiny, aby sme vládali plniť päťročnice. V päťdesiatich rokoch sa začala rodiť ryba v majonéze,“ vykladal perfektnou angličtinou. „Slováci si ju okamžite obľúbili, bola lacná a sýta. Kombinácia ryby plávajúcej v majonéze zafungovala. Je populárna dodnes.“
„Prepáčte, musím si odskočiť,“ povedala šéfka z Londýna.
Vyzerala znechutená, vlašáku sa ani nedotkla. Vstala a s hrmotom odtiahla stoličku. Cupitala von na tenkých ihličkách. Z hlučnej jedálne zmizla rovnako rýchlo, ako guláš v žalúdku chlapov, ktorí ju ochotne vyprevádzali pohľadom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Drucker: Pellegrini tvrdil, že podá demisiu spolu so mnou (video)

Rozhovory Zuzany Kovačič Hanzelovej s Tomášom Druckerom.

Komentár Petra Schutza

Bugár hlási obeť

Keďže v SMK nadšením neskáču dva metre do výšky, „obeť“ troch predsedov sa im zrejme javí priveľká.


Už ste čítali?