Čo by ste odkázali Bohu?

Autor: Monika Nagyova | 9.4.2019 o 9:12 | Karma článku: 9,45 | Prečítané:  3904x

Driemem na sedadle, už takmer spím, keď ma vyruší hlas sprievodcu: „Vážení, teraz vám rozdám lístočky a perá, aby ste Bohu mohli napísať vaše priania.“

Veziem sa v autobuse, ktorý čoskoro zastaví pri Múre nárekov. Ja k nemu podídem a vložím doň lístok s mojím želaním. Boh ma vyslyší, toto miesto je k nemu najbližšie. Modlitby vyrieknuté vo Svätom meste majú moc premieňať sny na skutočnosť. Načmárané túžby z celého sveta z múra dvakrát do roka vyškrabávajú špeciálnymi drevenými paličkami, ktoré sa predtým vykúpali v rituálnom kúpeli – mikve. Upratovanie sa robí vždy na jar a na jeseň. Papieriky potom pochovajú na Olivovej hore. Musia, inak by zaplavili celé mesto. 

Rozhliadnem sa okolo seba. Každý má zrazu Bohu čo povedať. Autobus nadskakuje po hrboľatej ceste a všetci píšu na kolenách celé slohy. 
„Ty nič nepíšeš?“ spýta sa ma spolusediaca.
„Rozmýšľam.“

Kým iní ho majú husto popísaný, ja vystúpim z autobusu s prázdnym lístočkom v ruke. Rozpálené ulice zaplavili turisti. Sú ako mravce, vyliezajú zovšadiaľ. Všetci majú v rukách bedekre a mapy. Kliesnim si cestu cez mišmaš ľudských tiel, výklady turistických sprievodcov ku mne doliehajú v mnohých jazykoch. Nepočujem vlastného slova. V tomto meste Ježiša pribili na drevený kríž. Krvavé potôčiky mu stekali z čela, ešte dýchal, keď ľudia v tranze skandovali jeho meno a vo vytržení čakali na jeho koniec. Mraky sa vtedy náhle zatiahli, nebo zaburácalo, a potom mu konečne klesla hlava. Čo by nám asi povedal, keby nás tu videl? Netlačte sa? 

V okolí múra je rozmiestnených veľa stoličiek. Na niektorých sedia tučné ženy, ktoré sú zakryté bielymi plachtami. Vyzerajú ako kvočky, ktoré každú chvíľu začnú znášať vajcia. 
„Pripravte sa na to, že muži budú viac dramatickí,“ varuje nás sprievodca. 
Má pravdu, u mužov sa prejavuje prekvapivo viac vášne a emócií. Muži plačú, ba priam rumázgajú. Mnohí múr náruživo hladkajú a bozkávajú. Iní pred ním kľačia a rozjímajú. Vojaci sú oň opretí čelom, pušky prevesené na chrbtoch. 
Ježiš povedal: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ Ale ako mám milovať tamtoho Žida, ktorý sa, netuším prečo, schováva pod stoličkou?

Múr nárekov mám na dosah. Znervózniem, veď na lístočku ešte stále nemám nič napísané. Ak by ste Bohu mohli niečo povedať, čo by to bolo? 

Život človeka je popretkávaný drámou. Rakovina sa skrýva pod nechtami, v zuboch, aj za ušami. Vo svete zúria zemetrasenia, tajfúny a vojny. Vysmieva sa nám Boh? Na druhej strane musím pripustiť, že keď sa pozriem na seba, nemám dôvod sa sťažovať. Som obklopená veľkou rodinou a moji blízki mi dvíhajú telefón hneď po prvom zvonení. Som zdravá, mám strechu nad hlavou a kupujem si knihy, ktoré chcem. Za mojimi oknami sa nebojuje, kedykoľvek môžem vyjsť von a sledovať, ako rodičia púšťajú deťom šarkany. Ani v noci, keď sa vraciam domov, sa nemusím báť. Môžem si dovoliť nenáhliť sa. Klopkanie mojich podpätkov sa v tichu sídliska nahlas ozýva, niekedy len tak zastanem a hľadám na nebi Veľký voz.  

Je čas! Pristupujem k múru. Už viem, čo chcem Bohu povedať. Z vrecka vylovím pero a na kolene napíšem svoj odkaz. Lístok zrolujem, nájdem voľnú škáru a papierik do nej opatrne vsuniem. Keď úlohu dokončím, nemôžem sa len tak zvrtnúť a odkráčať. Pomaly cúvam, Bohu sa nepatrí otočiť chrbtom.

„Odchádzame! Ideme späť k autobusu!“ zavelí sprievodca.  
Spolu s ostatnými sa vrátim do autobusu, sadnem si na svoje miesto a hlavu opriem o obločné sklo. 
„Som zvedavá, či mi Boh splní aspoň jedno želanie, naložila som mu statočne!“ zvonivo sa zasmeje teta zo zájazdu.  
Pozerám sa z okna, Jeruzalem mi už mizne z dohľadu. Mrvím sa, kým si nenájdem pohodlnú polohu. Čaká ma dlhá cesta, zavriem oči. Uvažujem o nedávnych zážitkoch. V hlave sa mi mihajú obrázky z prežitého dňa, chaos v okolí Múra nárekov mám stále pred sebou. 

Dobre som sa rozhodla. Na lístok som mohla napísať iba jediné slovo. Ďakujem.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovskú aj Threemu v Smere zľahčujú. Fico stále mlčí o tykaní s Kočnerom

Obedy zadarmo sú vraj dôležitejšie ako podozrenia z Threemy

Komentár Zuzany Kepplovej

V Smere sú zase pri žatve

Čím viac im tie náhodné známosti prerastajú cez hlavu, tým viac cítia sociálne.


Už ste čítali?