reklama

Jediným zmyslom vášho života je čítať tento blog

V jednom filme sa rozčúlený dospelý syn pýta matky: „Mami, ak existuje Boh, prečo dopustí takú krivdu?“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

„Čo ja viem?“ kričí žena z chodby. „Spýtaj sa otca!“
„Odkiaľ to mám vedieť?“ zareaguje podráždene otec z kuchyne, z ktorej sa vzápätí ozve buchot. „Veď ani neviem, ako sa otvára konzerva!“

Aj ja mám otázky, na ktoré mi nikto nevie odpovedať. Jediná možnosť, ktorá mi ostáva, je, že tie nekonečné dotazy víriace v hlave umlčím. Vyberiem sa teda na jogu. Toto cvičenie vraj dokáže vypnúť myseľ. 

„Uvidíš, keď prídeš joge na chuť, budú sa diať veci,“ privíta ma vysmiata inštruktorka. 
Je tu útulne. V prítmí plápolajú sviečky a z reproduktora znie upokojujúca hudba. Mám nechať problémy za dverami a sústrediť sa na prítomný okamih. Robím, čo môžem, ale neviem udržať balans na jednej nohe. Naťahujem chrbát a všetko ma páli. Som červená v tvári, telo ma vôbec neposlúcha. Pripadám si ako poleno. Bedrové kĺby mám v plameňoch a šiju stuhnutú. Predkloním sa, ale moje dlane sa nedokážu dotknúť zeme. Mám príliš krátke ruky a horia mi stehná. Keď docvičíme, odložím žinenku a podídem k inštruktorke.
„Ako sa dá vypnúť myseľ? Ja aj v pozícii dieťaťa myslím na pokrčenú blúzku, ktorú si musím vyžehliť na zajtra do práce.“
„Ak myseľ nevieš vypnúť, zamestnaj ju. Mysli na dýchanie,“ reaguje pohotovo. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na to sa dá myslieť? 

Napriek počiatočnému váhaniu a svalovici sa na jogu vrátim. Nádych, výdych, nádych, výdych. Snažím sa myslieť iba na dýchanie, z tichej miestnosti však často odbieham. Raz k syrovej pizzi, na ktorú z ničoho nič dostanem chuť, raz k projektu, ktorý riešim v práci. Myseľ sa snažím pritiahnuť späť na žinenku, no ona mi opäť utečie. Tentokrát ku kolegyniným novým lodičkám. 

Musím však priznať, že pravidelná návšteva jogy má na mňa blahodarné účinky. Chrbát i šija povolia. V tureckom sede vydržím dlho nehybne sedieť. Oči mám zatvorené, dlane položené na kolenách. Počúvam hlaholenie tibetských zvonov a pokojné mrmlanie mníchov. Moja myseľ sa konečne trochu upokojí. A deje sa ešte jedna vec. Čoraz viac prichádzam na chuť tichu. Načúvam mu všetkými zmyslami a vyhľadávam ho aj mimo stien jogového štúdia. Ľudia naokolo neprestávajú hovoriť, z rádia na mňa vyskakuje stále ten istý hit a okolo mňa sa premávajú húkajúce sanitky. Ticho je vzácne, hľadám ho všade a beriem si ho bez opýtania. Televízor ignorujem. Radšej sa stratím v lese ako v súhrne denných správ. Rozkmotrila som sa aj s mobilom. Je v ňom príliš veľa informácií a to mi nerobí dobre. Nechám ho doma a vyberiem sa na prechádzku. Snežienky sa smutne skláňajú k zemi, vedia, že ich čas sa chýli ku koncu. Zhlboka dýcham a lačne nasávam vôňu lesa. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svet mi ale nedá pokoj. Šalie a načahuje ku mne hnáty. Chce, aby som si vypočula, čo všetko sa mu deje. Utečiem pred ním na detské ihrisko a beriem so sebou aj svoju krstnú dcéru. Sadnem si na lavičku a kým mi burina šteklí lýtka, sledujem nadšenie v jej očiach. Pozerám a učím sa. Deti nemajú zahltenú myseľ. Prítomný okamih dôverne poznajú, budúcnosť ani minulosť ich nekvári. 

Na strednej škole sme boli výborný kolektív. Chodila som na vyučovanie aj s teplotou, nechcela som prísť o zážitky so spolužiakmi. Celé dni sme sa v triede smiali a vymýšľali kadejaké hlúposti. Mali sme veľa plánov, svet bol gombička. V poslednom ročníku to na mňa doľahlo. 
„Mne bude tak smutno, keď zmaturujeme a toto celé skončí!“ vzdychla som raz na školských toaletách.
Na to mi spolužiačka poradila:
„Zatvor oči, trikrát sa nadýchni, a potom ich otvor. Predstav si, že je o dvadsať rokov neskôr a ty sa môžeš vrátiť späť v čase. Predstav si, že si tu.“
Držala som sa jej pokynov. Zavrela som oči a trikrát som sa zhlboka nadýchla. Keď som oči opäť otvorila, s bázňou som sa rozhliadala okolo seba, ako keby som tam nikdy predtým nebola. Pozorne som si všímala rozmočené mydlá a špinavé linoleum. Vánok sa hral s pootvoreným oknom, ktoré búchalo o obločný rám. Bol to zvláštny okamih, akoby sa zastavil čas. Spolužiačka ma na školských toaletách naučila čarovať. Inými slovami, vedome vnímať prítomnosť. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lenže zo školy sme sa rozpŕchli rovno do života a tam som sa zabudla zastaviť a počúvať ako padá sneh. Učím sa to nanovo. Akonáhle cítim, že sa pod náporom povinností mením na klbko stresu, hľadám tiché miesto. Keď ho nájdem, zostanem stáť a privriem oči. Trikrát sa nadýchnem a keď oči otvorím, vidím, že pri mláke leží prázdna plastová fľaša. Počujem, že v diaľke šteká pes a nad hlavou mi kráka vrana. Všimnem si, že ulicou si vykračuje babička. Nenáhli sa, ide pomaly. Napriek veku sa pohybuje ľahko. Akoby bola pre ňu chôdza potešením a nie spôsob prepravy. Mám chuť k nej podísť a spýtať sa, ako to robí, že si dokáže vychutnať prítomnosť. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prešlo dvadsať rokov odkedy som zažila zázrak na školských toaletách. Smrad, ktorý tam vtedy bol, mám v nose dodnes. Takto jasne si chcem pamätať všetko.

„Viete, čo je jediným zmyslom vášho života?“ spýta sa každý správny guru svojich žiakov. „Robiť to, čo práve robíte.“

Monika Nagyova

Monika Nagyova

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  295
  •  | 
  • Páči sa:  2 287x

Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied Zoznam autorových rubrík:  Úprimné pozdravy z BratislavyZo života vo firme snovDenník starej dievkyO pocitoch smrteľníkaShowbiznis je drinaČo je "in"Pribalím vás do kufra

reklama

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu