reklama

70 lajkov mala a predsa sa nevydala

Vyrástla som v prostredí, kde sa starodievoctvo považuje za lepru. V prostredí, kde má farár vždy pravdu, inžinier je poloboh a doktor, to už je niečo! Uloviť lekára sa zatiaľ nepodarilo žiadnej.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (73)

„Monika, vravím ti, zostaneš na ocot,” varuje ma teta. 
„Kedy si už konečne niekoho nájdeš?” pridá sa ďalšia so štamperlíkom v ruke. 
Celá rodina je pokope. Ženy pečú šišky, olej prská a kuchynský stôl je zababraný od lekváru. Nalievam do pohárikov domáce pálené, nech sa nám všetkým ľahšie komunikuje. 
„Neviem. Asi niečo robím zle. Poraďte,“ vyzývam ich. 
Myslia si, že si z nich robím srandu. Vydali sa mladučké a rodili jedno dieťa za druhým. Na svete predsa neexistuje nič ľahšie. To akoby som im tvrdila, že neviem zhasnúť svetlo. Veď toľké to dokázali! Už aj sestrina fúzatá spolužiačka sa vydala a má deti. A ja? Vzťahy mám len v horoskopoch. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pritom kade chodím, tade zbieram lajky. Viem, ako držať pohár so sektom a v opätkoch sa nepotkýnam. Mám upravené obočie a bez matného púdru sa z domu nepohnem. Keď treba, viem byť vtipná i tajomná. Ale na svadbu to zjavne nestačí.

Moja dobrosrdečná suseda jedného dňa zalomí rukami.
„Je to jasné! Už viem, prečo ste sa nikdy nevydali! V miestnosti, v ktorej spíte, nesmiete mať zaprataný pravý roh a vy tam máte knižnicu!“
Priznám sa, nezlomná viera vyznávačky Feng-šuej ma vyprovokuje. Pohrávam sa s myšlienkou vyprázdniť police, ktoré mám zaplnené od zeme až po strop. Som zvedavá, ako by na to zareagoval vesmír, ale nakoniec to nechám tak. Nemám najmenšiu chuť premiestňovať diela mŕtvych spisovateľov. Na dovolenke to už rozprávam len ako vtipnú historku. 
„Skús to, veď nemáš čo stratiť,“ nabáda ma priateľka a ostatné jej dajú za pravdu. 
„Veď ani neviem, kam by som všetky tie knihy dala!“
Sedíme v lyžiarkach a popíjame kávu so šľahačkou. V objatí bielych kopcov získame odstup od každodennej reality. Na vzduchu sa nám ľahko filozofuje. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lenže keď prídem domov, už to taká sranda nie je. Predstavujem si prekladanie toho množstva románov a prejde ma všetok elán. Mám čo robiť s nevybaleným kufrom. 

Raz ma kamarátka pozve na slávnostný obed. Viacchodové menu je výborné, chutí každému. Má tam svoju rodinu aj známych, jubileum oslavujeme všetci spolu. Pri dezertoch sa ma jej krstná spýta:
„Monika, a vy kde máte manžela?“ 
„Nemám manžela.“
Muž vedľa nej po výdatnom obede takmer drieme, ale keď začuje moju odpoveď, preberie sa, spozornie a okamžite sa zapojí do rozhovoru.
„A deti?“ pýta sa. 
„Nemám.“
„Ako je to možné?“ zvolá prekvapene.
Jeho žena chce obrátiť list a preniesť našu konverzáciu do pokojnejších vôd. Rýchlo preberie opraty.
„A Monika, akú máte vysokú školu?“
„Žiadnu.“
Mojimi odpoveďami ju nechtiac dostávam do úzkych, viac je mi ľúto jej ako seba. Rozmýšľam, či poviem, že mám aspoň vodičák, ale príde mi to nevhodné a tak sa len usmejem a skloním hlavu. V duchu sa preklínam za to, že som už dojedla tortu, teraz nemám čo robiť a neviem ako zakryť rozpaky. Tak chytím príbor do ruky a do omrviniek, ktoré po dezerte na tanieri zostali, kreslím vidličkou srdiečka. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nerieš a ono to príde,“ radí mi kamarátka na druhý deň. 
Je oblečená v mužovom tričku a roky bezpečne zakotvená v manželstve. Ale ako to mám neriešiť, keď to na mňa vyskakuje z každého rohu? Jej sa to povie, ona sa dočkala a po mesiacoch trpezlivého čakania sa na ňu usmialo šťastie. Našla svoju druhú polovičku a odvtedy hovorí iba v množnom čísle. Jeme, pijeme, varíme. Spíme, čítame, nakupujeme. Budem ja vôbec niekedy používať plurál? 

Človek chvíľu nedáva pozor, život mu preteká medzi prstami a zrazu zistí, že sa nemôže skryť ani za manželstvo ani za deti. A ľudia mu to dajú pekne vyžrať. Ani na najbližšej oslave sa tejto téme nevyhnem. Tancujem vysmiata s kamarátkami oslávenkyne. Počas večera sme sa zoznámili, zblížili, poštrngali si. Ich manželia spia na stoloch premožení vínom. Je nám veselo, dídžej hrá tak, že nemôžeme obsedieť. Na parkete urobíme veľký kruh a šťastne v ňom hopsáme. V tom jedna hopsajúca podíde ku mne.
„Ozaj, a ty si tu sama?“ kričí mi do ucha.
Prikývnem.
„A kde je tvoj muž?“
„Nemám muža.“
„Tak priateľ?“
„Nemám priateľa,“ hulákame po sebe. 
Oči sa jej od údivu rozšíria a prestane tancovať. V debate sú už zapojené aj ostatné dievčatá, sledujú nás očami, natŕčajú uši a mimovoľne spomalia tempo. 
„Ani deti?“ spýta sa podozrivo. 
„Ani deti,“ rozhodím rukami.
„Čo?!“ vykríkne spontánne. „Tak to ťa ľutujem!“
Uznávam, je úprimná. Ostatné ženy v kruhu sú našťastie zdržanlivejšie. Ľutujú ma iba pohľadom. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nedávam na sebe nič znať, tancujem ďalej, dokonca sa usmievam. Ale je mi jasné, že nemám na výber. Hneď ako prídem domov, budem musieť začať vyprázdňovať police v pravom rohu. 

Monika Nagyova

Monika Nagyova

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  295
  •  | 
  • Páči sa:  2 278x

Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied Zoznam autorových rubrík:  Úprimné pozdravy z BratislavyZo života vo firme snovDenník starej dievkyO pocitoch smrteľníkaShowbiznis je drinaČo je "in"Pribalím vás do kufra

reklama

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu