Diagnóza bratislavský taxikár

Autor: Monika Nagyova | 14.1.2019 o 9:47 | Karma článku: 10,02 | Prečítané:  11058x

Niektorí taxikári majú o dianí vo svete neuveriteľný prehľad. Ich záber má širokospektrálny rozmer a cítia naliehavú potrebu sa oň so zákazníkom podeliť. 

„Pani, vo svete vládne iba päť rodín,“ vysvetľuje mi jeden taký. 
Zatvárim sa začudovane a on si to v spätnom zrkadle všimne. Krátko sa na mňa obzrie dozadu. 
„Vy ste to nevedeli? Treba trochu čítať a študovať!“ vyčíta mi. „Týchto päť rodín vlastní všetky banky a vládnu tu od nepamäti, sú to židovské rodiny žijúce v Amerike. Oni rozhodli, že prezidentom bude Donald Trump a oni Vám diktujú, čo máte robiť.“
„Mne?“
„Áno, Vám!“ smeje sa štipľavo, je mi jasné, že moja obmedzenosť ho rozčuľuje. 
Kým stojíme na červenej, opäť ma kontroluje v spätnom zrkadle. 
„Mali by ste sa viac zaujímať o dianie okolo seba,“ vyzve ma. „Vy to, bohužiaľ, netušíte, ale oni riadia Váš život.“  
„Môj?“
„Váš!“
Hlboko sa zamyslím.
„No, len sa zamýšľajte,“ nabáda ma, uvedomujúc si, že na vysvetlenie toho, ako svet funguje, už nemá veľa času, keďže čochvíľa budeme v cieli. Krátko to teda zhrnie. 
„Ste obyčajný otrok. Ste v pasci, chytená v područí systému a je naozaj smutné, pani, že to neviete.“ 

Inokedy nastúpim do taxíka, v ktorom je tiež zhovorčivý šofér, no na rozdiel od toho predošlého, on Ameriku nespomína. Opája sa minulosťou nášho hlavného mesta. 
„Jáááj, moja! Tridsať rokov tu robím taxikára! Ja si pamätám také časy...,“ predbehne tri autá, prefrčí na oranžovú a pokračuje:
„Hneď po páde režimu sem denne začali chodiť dva autobusy z Viedne, jeden doobeda a druhý poobede. Všetci, čo mali autá, upaľovali na autobusovú stanicu, lebo keď ste nechytili kunčafta z tých dvoch autobusov, už ste v ten deň nemali žiadnu fúru. Potom sa to trochu rozbehlo. Prevážal som do Dunajskej Stredy a Galanty pištole, poznal som ľudí z najvyšších kruhov, keby ste vedeli...“
Drží ma v napätí nielen preto, že spomína na rozpačité deväťdesiate roky, ale aj preto, že sústavne prekračuje rýchlosť.
„Bratislava je teraz úplne iná, už ani kurvy nie sú, čo bývali.“
Nachvíľu stíchne, jeho výraz tváre prezrádza, že mysľou je ďaleko. Asi spomína na slávne bratislavské bordely. A kým on sníva za bdela, ja ešte ostražitejšie sledujem situáciu na ceste. 
„Ozaj, pamätáte si tie zákusky, ktoré sa volali špice?“ precitne zrazu.
„Áno, boli plnené čokoládovou penou, raz som mala aj s penou kiwi, takou zelenou... “
„Podplatil som colníkov,“ preruší ma, „a prevážal som ich do Rakúska. Tu som ich kupoval za dve koruny a tam som ich predával za dva šilingy. Mal som plný kufor špicov, veru, to vtedy bolo! Aj obyčajný taxikár si toľko nakšeftoval, že si žil ako prasa v žite. Dnes sa ku kšeftom dostanú už iba politici. Páči sa moja, sedem päťdesiat to bude.“

Stretnúť mlčanlivých taxikárov je takmer nemožné. Snažím sa ich pochopiť, veď čo sa majú celý deň baviť s vysielačkou? Ibaže niekedy to preháňajú. Nechajú sa učičíkať vlastnými vetami a hovoria tak dlho, až zabudnú, že im vzadu niekto sedí. Odborníci na bratislavský obchvat, vnútropolitickú situáciu i migračnú krízu. Mudrlanti, konšpirátori, pesimisti. Možno som len nemala šťastie na šťastného taxikára. Jedno však majú spoločné, sú chronickí sťažovatelia. 
„Viete, mám štyridsať rokov a zbieram mince. Z tohto mám platiť hypotéku? Poviete mi ako? Veď jazdením si nezarobím ani len na servis auta. Z čoho mám platiť šeky a faktúry? Mal som niečo rozbehnuté, kamarát z Popradu mi sľúbil robotu. Tridsaťkrát som sa s ním stretol, jazdil som tam samozrejme zadarmo. Vraj už-už bude robota, ale zmluva nikde. Aj sme sa povadili. Urazil sa, ale ja som raz prišiel o štrnásťtisíc eur, nebudem robiť nikde bez zmluvy. Tipnite si, aké mám mesačné výdavky a mesačný príjem. Vy mi teraz dáte štyri eurá a čo myslíte, čo ja s tým?“
Panebože, nabudúce pôjdem radšej peši. 

Raz nastúpim do auta k ráznej blonďavej taxikárke. Je prostoreká, čo na srdci, to na jazyku. Napadne mi, že to pokojne môže byť aj naopak. Zrejme aj taxikári majú niekedy po krk svojich zákazníkov. Každý z nich je iný. Podráždený, nadutý, panovačný. Kto ich má stále počúvať? 
„Vám nelezú ľudia občas na nervy?“ spýtam sa ženy za volantom.
„Lezú, ale načo mám dve uši? Jedným dnu, druhým von!“

A tak si odvtedy čistím uši ešte precíznejšie. Aby všetky tie vety, teórie a názory, ktoré do mňa taxikári hustia, našli bezproblémovú cestu von. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?