Najväčšiu úctu k práci majú Rómovia, ani sa jej nedotknú. Je to naozaj tak?

Autor: Monika Nagyova | 8.1.2019 o 9:02 | (upravené 8.1.2019 o 9:19) Karma článku: 4,77 | Prečítané:  1888x

Dvadsaťjedenročný Bartolomej Horváth sa zobudil, obliekol si montérky a šiel na stavbu košického hotela Slovan, kde pracoval. Nemohol však robiť, lebo v ňom kypela zlosť. 

Vybehol zo stavby a vyskočil na jeden z tankov, ktoré zaplavili ulicu. S lopatou v ruke sa snažil rozbiť sklo na periskope. Z tanku vyšiel vojak a spustil na Bartolomeja streľbu zo samopalu. Dvadsať jednotka sa mladíkovi stala osudnou. Zranenia, ktorým neskôr podľahol, utŕžil 21. augusta 1968. 

O tomto smelom Rómovi som sa dozvedela počas vyhlasovania víťazov ankety Roma Spirit. Je to projekt zameraný na podporu všetkých, ktorí sa snažia zlepšiť situáciu Rómov u nás. Bartolomej Horváth dostal cenu In memoriam za prejavenú odvahu počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy. 

Na pódiu sa striedal jeden ocenený za druhým. Či už jednotlivci alebo organizácie pomáhajúce Rómom po celom Slovensku. Niesli so sebou inšpirujúce príbehy a húževnatosť. Často sa pri svojich projektoch boria s biedou a rasizmom, ale nevzdávajú sa. V teréne pracujú bez predsudkov a s veľkou dávkou empatie. Keď treba, kopú studňu alebo pozbierajú z ulice decká a naženú ich do telocvične trénovať. Bohužiaľ, značná časť Rómov je vytesnená do priestoru, z ktorého sa bez pomoci nedostanú. Títo ľudia im dávajú šancu, krotia ich temperament, pomáhajú im zvládať dennodenné problémy. Robia to bez nároku na odmenu a na úkor svojho voľného času. Chcú len lepšiu budúcnosť. V rómskych osadách sa napriek otrasným podmienkam deje veľa zmysluplných aktivít. 

Na záver podujatia vyšli všetci nominovaní i ocenení na pódium. Nikdy som tak dlho netlieskala ako vtedy. Bol to večer plný nádeje, porozumenia a otvorených sŕdc.

Viaceré spoločnosti na Slovensku prijímajú do pracovného pomeru ľudí rómskej národnosti. Začiatky nemali ľahké, ale firmy vytrvali vo svojej vízii a postupne sa aj ostatní zamestnanci presvedčili, že Rómovia môžu byť plnohodnotnými kolegami. V slabších regiónoch tým zvyšujú zamestnanosť a nielen to. Pracujúci Rómovia inšpirujú svojich susedov, má to vplyv na celú komunitu. V obci Kúty zašli ešte ďalej. V strojárskej výrobe zamestnali Rómov, ktorí však mali problém s ubytovaním. Tak im podnik kúpil dom. Nasťahovali sa doň aj s deťmi. Tie bolo potrebné zapísať do miestnych škôlok a škôl, no nevítali ich tam s otvorenou náručou. Vedenie podniku to stálo veľa úsilia a trpezlivosti, ale nakoniec sa to podarilo. 

Finalistom súťaže bol aj známy obchodný reťazec, v ktorom môžu zákazníci vidieť, že zamestnávanie Rómov je bežná záležitosť. V niektorých regiónoch tvoria výraznú skupinu zamestnancov a častokrát idú príkladom aj ostatným kolegom. 

V spomenutom obchodnom reťazci nakupujem aj ja, mám ho pri dome. Všetci ho volajú cigánske Tesco. Tlačila som nákupný vozík a obzerala som si všetko, len nie tovar. Chcela som vidieť, či sa Rómovia nezašívajú, nehašteria, alebo tajne nejedia šlohnuté keksíky. Veď Rómovia odjakživa vzbudzujú strach. Sú špinaví a agresívni. Veštia, mámia, kradnú. Robia všetko možné, len nepracujú. V supermarkete sa však rómske ženy i muži svižne obracali. Vážili salámy, vykladali tovar, utierali dlážku po vytečenom jogurte. Len jedna dievčina s havraními vlasmi čupela pri pracích práškoch a telefonovala. Horeli jej líca, mala lesklé oči a zachrípnutý hlas. Do mobilu hovorila nahlas. 
„Daj mi pokoj! Veď dobre, keby to bolo také zlé, tak neprídem. Nič mi nie je, naozaj, zvládnem to. To ako so mnou rozprávaš?!“
Telefón nahnevane strčila do vrecka a išla zoraďovať aviváže. 

Nedávno som bola na premiére filmu „Rozbi moje srdce“. Je o slovenských Rómoch žobrajúcich vo Viedni. Režisérky a zároveň scenáristky som sa pýtala, ako prišla k tomuto námetu. Vraj raz s mamou kráčala ulicami Viedne, keď k nim pristúpil otrhaný Róm, ktorý od nich drankal peniaze. Prešli popri ňom bez povšimnutia. On na nich vulgárne nadával, netušil, že sú Slovenky. Keď začula za chrbtom slovenské nadávky, zastala a zamyslela sa. Otočila sa a chvíľu sledovala, ako okoloidúcich prosí o almužnu a strká si mince do vrecka. Chlapec ju zaujal. Chcela vedieť, kde býva a pre koho žobre. Bola zvedavá na to, ako sa dostal do Viedne a čo ho tam priviedlo. Zrazu dostala nápad a čoskoro sa pustila do jeho realizácie. Navštívila rómske osady roztrúsené po Slovensku, zhovárala sa s mnohými ľuďmi a natočila silný príbeh. Ukázala v ňom, ako hlavný hrdina bojuje o svoj sen. Avšak chudoba, úžerníctvo a prostredie, z ktorého pochádza, mu nedovolia prekročiť vlastný tieň. Páčilo sa mi, že režisérka toho žobrajúceho chlapca v uliciach Viedne nezavrhla, ale snažila sa pochopiť jeho situáciu. 

Niekedy stačí málo. Zastaviť a zamyslieť sa. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?