Bratislava súrne potrebuje lietajúce autá

Autor: Monika Nagyova | 25.10.2018 o 9:58 | Karma článku: 3,03 | Prečítané:  1267x

Ako sa ti páčila Bratislava, synak? Spýtal sa otec, keď sa jeho ratolesť vrátila zo školského výletu. Chlapec smutne pokrčil plecami a odvetil: Pre autá a domy som ju nevidel.

Ach, Bratislava! Čo sa to s tebou porobilo? Kde máš tie fontány preťaté slnečnými lúčmi a kde máš tie zelené parky s kŕdľami šťastných holubov? Si plná betónu a reklamných billboardov. Kde sú tie piesne, ktoré si tak rada spievala? Teraz len trúbiš, húkaš a vŕtaš. Si to ešte ty?

Stojím v natrieskanom trolejbuse, na preplnenej ceste, v zaľudnenom meste. Nemôžem sa hýbať, mám pocit, že som v pasci. Pozriem von na oceán áut, ktorý ma obklopuje. Autá majú rôzne farby, značky a veľkosti, len jedno majú spoločné. V každom z nich sedí iba jedna bytosť, vodič. Čas sa zastavil, nič sa nehýbe a človeku zvyknutému neustále sa za niečím hnať z toho prepína. Začne sa prejavovať verbálne. Aj tu v trolejbuse. Deti vrieskajú, pubertiačky majú záchvaty smiechu a pasáci si pri zadných dverách vybavujú účty s kurvami. Spustí sa krik, nasleduje hádka a spŕška šťavnatých nadávok. Našťastie, k fyzickým potýčkam nepríde. 

Hromadné prostriedky bezmocne trčia v zápche a navyše sa v nich nedajú otvoriť okná. Už ani revízori sem nechcú chodiť. Rómovia si tu z telefónu hlasno púšťajú hudbu, bezdomovci driemu a namosúrené stareny sa rozkrikujú, že si nemajú kde položiť tašky. Dennodenné cestovanie mi dáva poriadne zabrať. Každé ráno prichádzam do práce vyšťavená. Do centra cestujem cez najvyťaženejšiu časť Bratislavy. Raz sa reportér išiel na vlastnej koži presvedčiť, koľko odtiaľ trvá cesta do centra. V živých televíznych vstupoch informoval o dopravnej situácii a oznamoval divákom, aký úsek sa mu podarilo prejsť. Ibaže Teleráno sa už chýlilo ku koncu a on ešte stále trčal vo Vrakuni.

Ani podvečer sa necestuje ľahko. Za mojím chrbtom hlučne telefonuje akýsi pán. Rozčuľuje sa, ale neviem prečo. Hovorí jazykom, ktorému nerozumiem. Predo mnou stojí bosý muž. Áno, bosý muž. Nevidím mu oči. Má sklonenú hlavu a dlhé vlasy mu padajú do tváre. Matky s kočíkmi sa tlačia dnu, bojujú, aby sa sem všetky  pomestili. A potom dokola dvíhajú hrkálky a tíšia svoje netrpezlivé deti. Nehýbeme sa, sme uviaznutí v obrovských kolónach. Po chrbte mi tečú kvapôčky potu. Jaj, keby sme tak vzlietli! Alebo by stačilo, ak by krídla mali aspoň autá. Lietali by po nebi a trúbili na oblaky. Cyklisti i chodci by si konečne vydýchli a pasažieri MHD by sa z roboty domov dostali oveľa skôr. Som rodená Bratislavčanka a snívam o parkoviskách vo vzduchu. Mohli by byť umiestnené na strechách budov, ktoré tu rastú ako huby po daždi. Hodnú chvíľu sa nechávam unášať okrídlenými predstavami. Potom však zistím, že sme sa pohli dopredu ledva o meter. Jedna pani sa na mňa súcitne usmeje, asi vidí sklamanie, ktoré sa mi zračí v tvári. Nič sa nedá robiť, sme na jednej lodi. Očami sa vzájomne posmeľujeme. Pán od vedľa zachytí naše pohľady a lakonicky utrúsi: "Buďme radi, že nejdeme dozadu.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Penta ohrdla ponuku štátu, že kúpi jej nemocnicu

Vyberá si len hrozienka z koláča, vraví o finančnej skupine premiér Pellegrini.

Dobré ráno

Dobré ráno: Mala 14 a vedúci na tábore od nej chcel intímne fotky

Ako pokračuje kauza zneužívania.


Už ste čítali?