Náhodou som vedela. Tak či nepreložím tuto pani, že tridsaťpercentné zľavy sú len na nohavice, nie na blúzky. Blúzky majú iba pätnásťpercentnú zľavu. Vraj to nechce pochopiť a stále sa dožaduje toho, aby jej vrátili peniaze, ktoré prináležia tridsaťpercentnej zľave. Milo som sa usmiala a začala prekladať. Dotyčnú som však ani trochu nepresvedčila. V ruke držala visačku s ceduľkou "-30%" a vyhlásila:
„Poďte za mnou!“
Ja a predavačka sme ju nasledovali k figuríne, ktorá mala na sebe takú istú blúzku, ako si cudzinka kúpila.
„Prisahám, že na tej blúzke bola táto visačka!“
Predavačka len pokrčila plecami a povedala:
„Niektorá z nás urobila chybu. Ceduľu s tridsaťpercentnou zľavou pripla na nesprávny tovar.“
„Ale to je neprípustné!“ vyblafla zákazníčka.
„Prepáčte,“ povedala predavačka a sklonila hlavu.
„V Nemecku by sa to nikdy nestalo!“
Ach, bájne Nemecko. Vlaky tam chodia načas, sú čisté a sedia v nich muži s nažehlenými pukmi.
„Vitajte v divočine,“ zľahčovala som situáciu, ale nepomohlo to.
„Chcem hovoriť s manažérkou!“
„Nie je tu,“ zareagovala okamžite predavačka. „Vedúca si musela niekam odbehnúť.“
Nemka sa pohoršene obzerala okolo seba.
„Čo je toto za krajinu?!“ znechutene na mňa pozrela, akoby som ja bola Slovensko. „To nie je možné, aby tu nebol nikto z nadriadených!“
Predavačky sa zhŕkli a spoločne dumali. Nakoniec prišla jedna z nich s návrhom, že dole na centrále skúsi vybaviť výnimku, nech ju teda pani nasleduje. Dívala som sa za odchádzajúcou Nemkou. Kráčala za predavačkou s pocitom víťazstva a nadradene sa dívala okolo seba. Jej pohŕdanie krajinou, v ktorej sa nachádzala, bolo očividné.
Deň predtým, len kúsok odtiaľ, na námestí SNP, som sa predierala davom. Stalo sa to všetko totiž v čase, keď vrcholili marcové demonštrácie, ktoré spustila vražda novinára a jeho snúbenice. Potrebovala som sa dostať domov skôr, ako sa zhromaždenie rozpustí. Myslela som, že sa z toho davu už nikdy nevymotám, bol nekonečný. Ľudia mi ustupovali a prívetivo sa na mňa usmievali. Neznášam davy, ale prekvapivo vtedy mi to vôbec nevadilo. Juraj Benetin potom začal spievať hymnu a námestie sa rozsvietilo akoby boli Vianoce. Zastala som, lebo ma zaliala vlna zimomriavok a nevládala som urobiť už ani krok. Stála som tam uprostred masy, ktorá nad hlavou držala svietiace displeje a mala som pocit, akoby ma objímalo tisíc ľudí naraz. Na toto všetko som myslela, keď som sledovala Nemku, ktorá s predavačkou nastúpila na pohyblivé schody a navždy zmizla z môjho života.
Prešlo niekoľko mesiacov a mne tá cudzinka stále neschádza z mysle. Rada by som ju opäť videla. Premrhala som totiž šancu povedať jej, že mala pravdu. Táto krajina po väčšinu dní kríva. Jej obyvatelia sú ľahostajní, zriekli sa spravodlivosti a tolerujú hlupákov. Rozhodne by som ju však uistila, že napriek tomuto všetkému ešte stále voniame človečinou. Keď ide do tuhého, sme schopní zomknúť sa a byť ľuďmi.