Šedá eminencia Podunajských Biskupíc

Autor: Monika Nagyova | 12.9.2018 o 9:04 | Karma článku: 7,46 | Prečítané:  2817x

Jožko vyzerá stále tak, ako vyzeral v časoch, keď som sa pred ním schovávala za smetné koše. Čierne vlasy, chlpaté ruky, hrubý hlas. Taký čert bez chvosta.  

Za bicyklom má pripevnenú starú káru, do ktorej zbiera železo a odnáša ho do zberu. Cupitá za ním svorka psov. Svojho kráľa na dvoch kolesách verne nasledujú. Psy brešú, on si hlasno spieva, akoby bol sám v sprche. Spev sa mu čochvíľa zunuje a začne si vypiskovať známe melódie. Keď prechádza okolo nášho domu, celá ulica je hore nohami. Naša mama nás ním zvykla strašiť. Vraj, keď nebudeme poslúchať, príde ten zlý ujo a hodí nás do vreca. Keď nám zazvonil pri bráne, ja a moje sestry sme sa utekali skryť za gauč. 

Vyrástla som a už sa ho nebojím. Starý kožuch a ošúchané rukavice, ktoré má v zime neustále na sebe, mi viac nenaháňajú strach. Jožko je slušný chlap. Nepije, hlasno zdraví, chodí do kostola. Vie, čo je na sviatky zvykom. Keď sa blíži Nový rok, zašnuruje si topánky a hajde vinšovať.
„Šťastný Nový rok ti želám!“ povedal mi raz pred obchodom a srdečne mi podával ruku. 
Bolo síce len piateho decembra, no stisk som mu opätovala. Ani nepočkal, kým Mikuláš rozdá sladkosti, strmhlav sa vrhol do adventu. Ale chápala som ho, keď chce potriasť rukou všetkým, musí začať skoro. 
 
Aj Veľká noc mu dá riadne zabrať. Vo veľkonočnom týždni zastavuje každého. Srdečne potriasa ľuďom rukami a gratuluje im, akoby oni spasili svet. Počas šibačky nevynechá ani jednu ulicu. Bicykluje s korbáčom zastrčeným v zadnom vrecku nohavíc. Sedí na sedadle ovešaný maľovanými vajíčkami a igelitky sa mu pletú do predného kolesa. Vyzváňa pri bránach, ide postupne, dom za domom. Jožko je nenáročný šibač, nepotrebuje, aby ho usadili a obskakovali, nechce ani štamperlík. Nejde dnu, pri plote vybaví, čo treba. Nepohrdne ničím, zoberie akúkoľvek výslužku, kúsok údeného mäsa, zákusky, klobásu alebo aj drobné mince. Poďakuje sa a ponáhľa sa ďalej, má pred sebou fúru práce.  

Keď si našiel frajerku, vedela o tom celá obec. Káru nechal doma. Celé dni svoju vyvolenú vozieval na bicykli, šliapal do pedálov a spieval jej piesne o láske. Ona sa so zaklonenou hlavou a nohami vo vzduchu šťastne chichotala. Bežalo za nimi ešte viac psov ako obvykle. Bolo ich vídať všade, patrila im každá ulica. A potom sa jedného dňa vytratila a Jožko opäť k bicyklu pripevnil káru a začal snoriť po železe. 

Počas nedeľných omší stojí vzadu a hlasno kašle, priam sa dusí. V krku má veľa hlienov, ktoré mu nedajú pokoj. Pri Otčenáši robí okolo seba rámus a veriaci mu to nedeľu čo nedeľu tolerujú. Sú svedkami jeho večného boja s nepriateľom v hrdle. 

Ibaže túto nedeľu v kostole nezakašľal. Neveriacky som sa obzerala dozadu, celý čas nevydal ani hláska. Len tam stál so sklonenou hlavou. Telo mal akési zhrbené. Uvedomila som si, že počas dňa ešte stále bicykluje, avšak cupitá za ním už iba jeden pes. Ten najvernejší. Dni má navlas rovnaké a hoci by sa mohlo zdať, že sa vlečú, ubiehajú rýchlo. Keď som sa mu prizrela bližšie, videla som hlboké vrásky. Zrazu som zatúžila po tom, aby on nestarol. Je nerozlučne spätý s týmto miestom. Vidím v ňom moje detstvo, pripomína mi jar, leto, jeseň i zimu.

Jožko je mojou šedou eminenciou. Neťahá za nitky a neovplyvňuje chod udalostí, ale je vždy tam, kde sa niečo deje. Na jarmokoch, polnočných omšiach, pri stavaní májov a varení gulášov. Takíto ľudia sú všade okolo nás. Či už v pracovnom kolektíve alebo v obci. Vyznačujú sa tým, že bez toho, aby sme si to uvedomili, sú na obraze nášho života. Sú síce namaľovaní sivou farbou kdesi v pozadí, ale bez nich by kresba nebola úplná.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Fico v dueli so Sulíkom: Váš konkurent nie je Smer

Sulík pripomínal Ficovi minulé výroky.


Už ste čítali?