reklama

Panebože, ja nedokážem oddychovať!

Obzrela som sa ponad plece a spýtavo som sa pozrela na kolegyňu. Mala som rozpísaný e-mail a nepočula som, čo práve povedala. „Hovorím, že nech už sú konečne sviatky, ja nevládzem!“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (36)

Ani ja som nevládala. Každá ďalšia vec, ktorú som ešte musela stihnúť do Vianoc, ma privádzala do šialenstva. Hádzala som do seba jedlo, predierala som sa davom a cmukala, lebo na preplnených chodníkoch sa mi neustále niekto plietol do cesty. Tak ako kolegyňa, i ja som sa nazdávala, že cez sviatky si vyložím nohy na stôl a do nového roka vykročím s nabitými baterkami.

Aká som len bola naivná. Pár dní voľna ma nevzkriesilo. V polovičke januára mi už opäť všetko vadilo. Prekážali mi pomalé predavačky a iritoval ma vlčiak, ktorý štekal, aj keď nemusel. Namiesto toho, aby som sa prihovorila známym na ulici, som sa radšej robila, že ich nevidím. Keď mi zavolala milá slečna, ktorá sa slušne predstavila a naznačila, že by so mnou rada urobila anketu o zubných kefkách, neunúvala som sa jej ani len vysvetliť, že nemám záujem. Vypla som ju bez jediného slova.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A tak plynuli mesiace. Šofér trolejbusu mi zavrel dvere pred nosom, zlomil sa mi opätok, vypršala poistka na auto. Keď som stála v sprche s mokrou hlavou, nevedela som si spomenúť, či som si už vlasy umyla alebo nie. A kolotoč nezastavoval. Pokazený výťah, nadčasy v práci, stratené kľúče. Reštart neprichádzal, len povinnosti, veľa plánov a málo času.

Raz sa môj kolega po dvojtýždňovej dovolenke vrátil ako vymenený. Takmer sme ho nespoznali, zastavovali sme ho na chodbe a kochali sa pohľadom na neho. Schudol, omladol, opálil sa. Mal v sebe iskru, oči mu žiarili. Boli sme z jeho nového zjavu unesení a neprestávali sme sa pýtať: Kde si bol? V Karibiku? Mal si nejaký wellness program? Držal si diétu? Máš milenku?!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ale čoby! Bol som iba u seba na chalupe.“

„Ako to, že si tak opeknel?“

On sa len opájal v komplimentoch, široko sa usmieval, no nič neprezradil.

Ale mne to nedalo. Keď ovácie pominuli, zašla som k nemu do kancelárie vypátrať tajomstvo jeho znovuzrodenia.

„Musíš mi to prezradiť.“

„Čo?“

„Prečo vyzeráš tak, ako vyzeráš.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prestal sa dívať do počítača a otočil sa ku mne.

„Plánoval som vypratať celú garáž, ale uvedomil som si, že je to iba ďalšia povinnosť. Chcel som ten čas stráviť inak.“

„Ako?“

„Čítal som, trávil som veľa času v záhrade... A hlavne, bol som tam sám,“ zasmial sa.

„A tú garáž si vypratal?“

„Nie,“ odvetil hrdo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ako to?“

„Pochopil som, že nemusím. To nie je oddych, ale dobiehanie restov. Netuším, kedy dám tú garáž do poriadku a trik je v tom, že som dospel do štádia, keď ma to ani netrápi. Čas vyhradený pre seba som v žiadnom prípade nechcel premrhať a tým pádom som nerobil nič.“

Zadumane som sa vracala k svojmu pracovnému stolu. Áno, poznám výrok dánskeho filozofa Sørena Kierkegaarda, ktorý raz vyhlásil: „Nutkanie neustále sa niečím zamestnávať je naším najväčším zdrojom nešťastia“.

Rozhodla som sa, že takto to ďalej nejde. Zrušila som všetky plány a vyhradila som si víkend iba pre seba. Žiadne povinnosti. V pondelok som chcela prísť do práce svieža a milá. Veľa som čítala a mala som čas vychutnať si kávu. Motkala som sa po byte prenasledovaná satanovými otázkami: Nemám aspoň vysávať? Vytriediť nepotrebné šatstvo? Poprišívať odtrhnuté gombíky?

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyniesla som si stoličku na balkón, že budem len tak sedieť na vzduchu. Sedela som. Pomrvila som sa. Sledovala som okolie, nachvíľu som privrela oči. Išlo ma poraziť od ničnerobenia! Nakoniec som to vzdala. Vrátila som stoličku dnu a išla som si ukuchtiť niečo pod zub.

Po obede som sa natiahla na pohovke, no šlofík neprichádzal. Ako to tí Taliani robia, že zaspia v strede dňa? Vraj siesta! Iba som sa prehadzovala z boka na bok a sústavne si napravovala vankúš. Bolo to trápenie. Zhodila som zo seba deku a posadila som sa. Panebože, ja nedokážem oddychovať! Sedela som na gauči otupená vlastnou bezradnosťou a s neveselou vyhliadkou do budúcnosti. Mám právo sa ešte niekedy sťažovať, že som unavená?

Som presne taká istá, ako ľudia lamentujúci vo verejných prostriedkoch. Všetci sme unavení z toho, že sme unavení.

„Víkend bol krátky! Nestihol som si oddýchnuť!“

„Ani ja! Idem do roboty ešte viac narobený!“

„Bolia ma nohy kristušát!“ sťažuje sa pani v rokoch, že jej mládež neuvoľní sedadlo. „A či ja môžem oddychovať?!“ rozhadzuje rukami. „Lebediť budem až v hrobe!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Presuniem sa ďalej od dvier a postavím sa k dvom dôchodkyniam, ktorým sa voľné sedadlo ušlo.

„Mladí to majú teraz oveľa ťažie,“ povie jedna.

„Veru, môj syn vstáva o pol piatej ráno a chodí domov o ôsmej večer,“ pustí sa do rozprávania druhá. „Nevesta robí od deviatej do deviatej. Do škôlky pre malú chodím ja a som s ňou do večera. Takto robiť... Povedzte, je to normálne?“

„A uvidíte, do penzie pôjdu až v sedemdesiatke,“ pripletie sa im do debaty starší pán.

„Chudáci,“ skonštatujú svorne všetci traja.

Počúvam ich a premkne ma hrôza. Je to naozaj tak, že odpočívať budem až na druhom svete?

Monika Nagyova

Monika Nagyova

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  295
  •  | 
  • Páči sa:  2 287x

Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied Zoznam autorových rubrík:  Úprimné pozdravy z BratislavyZo života vo firme snovDenník starej dievkyO pocitoch smrteľníkaShowbiznis je drinaČo je "in"Pribalím vás do kufra

reklama

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu