V Thajsku som našla miesto, kde zastal čas

Autor: Monika Nagyova | 22.5.2018 o 9:32 | Karma článku: 6,03 | Prečítané:  2362x

Človek už nemá pokoj ani na dovolenke. Vláči so sebou starosti z domu a nevie sa aklimatizovať. Potom si dopraje miestne špeciality a serie ho, že sa už tri dni nevyprázdnil.  

Thajsko som navštívila v rámci poznávacieho zájazdu. Odvážny program, predostretý cestovkou, sme splnili do bodky. Prešla som tropickým pralesom, zbierala na sebe pijavice a lejak ma zastihol pri jazere s krokodílmi. Bývala som v džungli a spala som v bambusovej chatke, ktorá bola postavená na drevenej plti, ukotvenej na vode. Vilka bola schovaná v zelenom poraste a vŕzgala pri každom pohybe. Ráno som sa zobudila obklopená hmlou a ohučaná zo škriekajúceho vtáctva naokolo. Z diaľky bol počuť hukot vodopádov. 

V Bangkoku som sa viezla tuk tukom a do vlasov som chytala vietor. Navštívila som miestne trhy a poobzerala si tunajšie delikatesy. Pečené žaby, kobylky, škorpióny aj húsenice. V chráme som videla spievať mníchov v oranžových habitoch a o Budhov som sa doslova potkýnala. Budha zlatý. Budha smaragdový. Budha obsypaný lupeňmi kvetov. Budhu som videla všade, len pokoj, ktorý šírilo jeho učenie, som v sebe nenachádzala. Vnútorný mier bol v nedohľadne. Nekonečné ryžové polia sa striedali so sloními farmami či opicami na stromoch, ale ja som chcela viac. Čakala som na moment, keď sa zem prestane krútiť a čas zastane. Moment, ktorý sa mi vryje do srdca tak hlboko, že naň nikdy nezabudnem. Viem, že také momenty sú vzácne a nevyspytateľné, žiadne vzorce ani štatistiky na ne neplatia. Šťastné okamihy sa totiž prikrádajú nečakane.

Plavili sme sa na veľký ostrov, na ktorom sme zotrvali niekoľko dní. O romantiku nebola núdza. Na sviatok svetiel vyrobili domáci lodičky z banánových listov a vložili do nich sviečky. Predtým, než ich pustili na vodu, zašepkali svoje želania. More v tú noc celé svetielkovalo. Na druhý deň ráno vlny vyplavili na breh množstvo banánových lodičiek so sviečkou uprostred, ktoré z diaľky vyzerali ako zmenšené torty. Bolo ich tak veľa, až mal človek pocit, že všetci ľudia mali v ten deň narodeniny. 

Pobyt na ostrove s priezračnou vodou ma uchvátil. Nemusela som si neustále baliť kufor a celé dni som si mohla hovieť pod kokosovými palmami. Raz večer sme navštívili rodinnú reštauráciu pána menom Ko. Na tichej ulici pred domom postavil stôl a vyniesol z izieb stoličky. Pán Ko nás vítal so širokým úsmevom. Jeho čili polievky, rezance a rybacie omáčky, dochutené rôznymi koreninami, chutili úžasne. Bola príjemná noc. Naša skupinka už bola zohraná, aklimatizovaná a opálená. Pán Ko a jeho deti nás obskakovali a ja, sediac za rozheganým stolom v ľahkých šatách a sandáloch, som si uvedomila, že sa tu cítim skvele. A vtedy som ho zbadala. Bol na druhej strane cesty. Vyzeral nenápadne, takmer by som ho prehliadla. 
 
Vstala som zo stoličky, prebehla cez ulicu a podišla k nemu. Zostala som pred ním stáť a zdvihla som hlavu. Nápis nad obchodíkom bol trochu ošarpaný, no lákavý: Planéta kníh. Otvorila som a na dverách zacinkal zvonček. Podľa miestnych mravov sa treba vyzuť kdekoľvek vstúpite. Tak som aj urobila. Vyzula som sa a bosá som vstúpila dnu. Nikde nikoho. Boli tam zapálené sviečky a ceduľa s odkazom, že tu môžeme nechať alebo zobrať si čokoľvek. Kasička na dobrovoľný príspevok bola umiestnená hneď vedľa nej. Prechádzala som pohľadom po veľkom množstve starých zožltnutých kníh, i po tých novších. Boli tam publikácie od výmyslu sveta. Hrubé i tenké zväzky, bedekre, ženské romány, klasika, detektívky, dovolenkové čítanie. Na niektorých boli fľaky, možno boli obliate vínom pri divokých večierkoch na pláži, alebo sa namočili, keď do loďky natiekla voda. Cestovatelia z rôznych kútov sveta vytiahli z ruksakov knižky, ktoré im robili spoločnosť a nechali ich tu. Aby v rukách čitateľov ďalej kolovali a spĺňali svoj účel. Šíriť krásu zašifrovanú v príbehoch. Aby knihu v správnom čase dostal do ruky niekto, kto si v nej nájde to, čo potrebuje. 

Nevzala som si nič, lebo by som musela vziať všetko. Ale zdržala som sa tam dlho. Konečne som našla to, čo som hľadala. Miesto, kde stojí čas. Bol tam Gabriel García Márquez, Ernest Hemingway, Jane Austen a ja. Všetci spolu v hlbokom tichu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Za Marínou hľadáme love story, ktorá tam nie je

Kto skutočne uhranul Sládkovičovo srdce.


Už ste čítali?