Neviem starnúť

Autor: Monika Nagyova | 24.4.2018 o 10:00 | Karma článku: 11,10 | Prečítané:  8588x

Keď zaspávam a spomeniem si na to, koľko mám rokov, zľaknem sa. Tak ma to vystraší, že si radšej schovám hlavu pod perinu. Chcem pred tým utiecť, žiaľ, vek ma dobehne i pod duchnou. 

V mojom veku by sa už človek mal vedieť orientovať u mäsiara, ukázať na pliecko či karé. Mal by mať prehľad o tom, koľko platí za plyn a elektrinu. Mal by mať jasno vo svojich citoch a v banke solídnu finančnú rezervu. Keď mu je smutno, nemal by sa utiekať k bonboniére a zjesť ju na posedenie. A vôbec, nemá sa čo ukrývať pod paplónom!

Bývalí spolužiaci mi na stretávke prezradili, že aj oni by pred svojím vekom najradšej niekam ušli. Zhodli sme sa, že žijeme navlas rovnako. Každý má svoj pás zeme, ktorý si obhospodaruje najlepšie, ako vie. Zhrbení, s motykou v ruke, sa nahlas pýtame, kedy ubehlo tých štyridsať rokov? Nikto nevie. 

Boli časy, keď som túžila byť staršia. Moja krásna suseda mala osemnásť rokov a veľmi som jej závidela. Už používala šminky a randila s chlapcami. Raz ma pustila do svojej izby. Oči sa mi rozšírili od úžasu. Na stene boli nalepené plagáty, cez stoličku prehodená minisukňa, na posteli ležali časopisy o móde. Na stole mala položený pohár s farebnými slamkami. Jej izba zosobňovala svet, o akom som snívala. Hudba, voňavky, silonky. Keby ma nevypoklonkovala z izby, vraj sa musela chystať na diskotéku, zostala by som tam doteraz. Ešte raz som sa pozrela na pohár, v ktorom bolo veľa farebných slamiek a neochotne som sa s ňou rozlúčila. Zavrela som za sebou dvere, obula sa a cez dvor vybehla na ulicu. Šnúrky na topánkach som mala rozviazané a ťahala som ich po zemi. Tešila som sa na to, že raz budem veľká. V duchu som si predstavovala, ako si budem nanášať na pery rúž čerešňovej farby. Nevedela som sa dočkať života dospelých. 

Zrazu stojím uprostred rozjarenej spoločnosti a hanbím sa priznať rok, v ktorom som sa narodila. A koleso sa krúti, nezastavuje, naopak, zvyšuje obrátky a bez súcitu ma necháva starnúť ďalej. Niekedy mám pocit, že tak veľa rokov ani nedokážem uniesť na svojich pleciach. Chcem vrátiť čas, keď som sa s rozviazanými šnúrkami vracala od susedy, ale nejde to. Akokoľvek sa to dnešné trendy snažia potlačiť, starnutie je nemilosrdný proces, ktorý neudeľuje výnimky.    

Kamarátkina dcéra mala narodeniny, 25 rokov. Cez víkend  zorganizovala veľkú párty. Na sociálnu sieť potom napísala ironický status „Pätnástka oslavovala“ a priložila k nemu množstvo fotografií z nočného klubu. 

Kedy sa človek začne cítiť starý?

Veľmi jasne si pamätám na svoje sedemnáste narodeniny. Boli sme práve na školskom výlete a spolužiačky ma po večierke chceli prekvapiť. Zaklopali na dvere našej chatky a z hlbokej tmy vkĺzli dnu. Srdečne ma objímali a želali mi všetko dobré. Nemala som čím moje gratulantky ponúknuť. Namiesto chlebíčkov sa podávala číra radosť. Od výbuchov smiechu nám takmer spadla strecha na hlavu. 

Náš triedny mal v tú noc dozor a všimol si, že sa v jednej chatke svieti. Prišiel nás skontrolovať. Prekvapilo ho, keď zbadal, že sme v izbe všetky baby pokope. Rýchlo som mu vysvetlila, že mi prišli blahoželať, lebo mám narodeniny. 
„Sedemnásť? Taká stará?“ doberal si ma, stojac vo dverách.  
„Lepšie než štyridsať!“ odfrkla mu jedna z nás a všetky sme sa rozosmiali.  
Triedny sa neurazil. Naopak. Oprel si hlavu o zárubňu dvier a usmieval sa. Vedel to, čo vedia všetci štyridsaťroční pri pohľade na rehotajúce sa sedemnástky. Že ich ten smiech prejde.   

Nedávno sa mi stala taká ošemetná vec. Večer som stála na zastávke a v tom sa ku mne rútil muž v montérkach.
„Slečna, slečna!“ 
Tackal sa a jazyk sa mu plietol.  
„Slečna!“ vykrikoval a bol čoraz bližšie. 
Mala som obavy, čo ak je to úchylák?   
„Ježiš, vy ste pani!“ zvolal, keď mi pozrel do tváre. 
Rýchlo odkráčal, ani sa neobzrel. Zostala som tam stáť ako obarená. Už aj pre tohto ožrana som stará? Chcelo sa mi plakať.

O pár dní na to, sa mi stala ešte ošemetnejšia vec. Nastúpila som do autobusu.  
„Poďte si sadnúť,“ oslovil ma chlap s plešinou a vstal, aby mi uvoľnil miesto. 
„Ďakujem, nie,“ odvetila som šokovaná. 
Prvýkrát mi niekto ponúkol miesto v MHD. Pozorne som sledovala muža, ktorý sa to opovážil urobiť. Na jazyku ma pálila otázka, či ma pustil preto, lebo som stará, alebo preto, lebo som žena, no bála som sa ho opýtať. Chcela som veriť, že je to posledný džentlmen v hromadnej doprave, ale čo ak nie? Stála som nad ním, držala som sa tyče a detailne skúmala svoj odraz v okne. Hľadala som stopy staroby. Roky okolo mňa ticho poletujú, zrejme sa mením nenápadne. Jednou rukou som sa dotkla tváre. Oči, líca, nos, som to ja. Aj keby mi uvoľnil miesto regiment mužov, nemôžem si pomôcť. Nestarnem.  

Týždne rýchlo utekajú. Prevraciam strany v kalendári, pulóvre striedajú tričká s krátkymi rukávmi, čižmy mením za sandále. Nie je čas venovať sa strachu zo staroby, pohltí ma život. Ráno vstanem, usteliem posteľ a vychystám sa do nového dňa. Svoj odraz skontrolujem v zrkadle, vo vlasoch si napravím sponku a rúžom čerešňovej farby si pretriem pery. Príroda to zariadila dobre. Čím je človek starší, tým menej prepadáva panike zo starnutia. Berie život ako dar a darovanému koňovi na zuby nepozerá. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Útočí na novinárov, s jeho menom sa spája viac ako desať káuz. Kto je Kočner

Podnikateľa v stredu pre kauzu zmenky a daňové úniky zadržala polícia.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Ako som zariadil, že prestali predávať Zem a vek

Prečo by slušné firmy mali zaujať jasný postoj.

Stĺpček Jakuba Fila

Zadržali Kočnera. Hoci platí prezumpcia neviny, treba povedať konečne

K rozsudku je dlhá cesta.


Už ste čítali?