Klaudia prebaľuje polomŕtvych ľudí. Keď im utiera zadky, často nevie, či sú viac živí alebo mŕtvi. Chrbticu má zničenú. Dvíha, kŕmi a umýva starých ľudí.
„Čo vás trápi, pani Futová?“
Klaudia sa nahla nad ležiacu ženu a vytočila hlavu tak, že ucho mala tesne nad starenkinými perami.
„Nepočujem vás, pani Futová! Nohy?“
Klaudia nadvihla perinu, pod ňou sa ukázali tenké, skrútené končatiny, spod ktorých vytiahla deku. Ibaže stará žena nástojčivo a nezrozumiteľne šepkala ďalej.
„Vankúš? Tlačí vás na hlave? Hovorte hlasno, pani Futová!“
Klaudia sa vystrela, vzdychla si, a potom sa opäť zohla k starej žene.
„Vodu? Ste smädná?“
Starenka otvorila ústa a vtedy v nich Klaudia zbadala banán.
„Aha, chcete vypľuť banán!“ zvolala víťazoslávne.
Klaudia chytila servítku, priložila ju k brade pani Futovej a nabádala ju:
„Vypľujte, no vypľujte!“
Ibaže starenka nedokázala hýbať jazykom, Klaudia si natiahla gumené rukavice a šikovnými pohybmi banán starenke vybrala z úst.
„No vidíte a máme to,“ komentovala nahlas.
Klaudiin hlas, v tej izbe plnej beznádeje, pripomínal štebot vtáka.
„Kto by povedal, že ten banán v jej ústach vydrží tak dlho,“ krátko sa zasmiala a obrátila sa na mňa. „Myslela som, že sa rozpustí.“
Sedela som pri vedľajšej posteli, prišla som pozrieť príbuznú. S Klaudiou som sa dala do reči, hovorila mi o jej práci.
Údel sestričiek a opatrovateliek je ťažký. Klaudia je aj počas nočnej celý čas na nohách. Tíši starých ľudí. Tí totiž kričia, trýznia ich nočné mory. Cez deň z nich nevyjde ani hlások, nanajvýš tak nesúvislé šepoty, ale v noci akoby sa v nich zobúdzali šelmy, ktoré chcú z toho bezvládneho tela von. Do ich hlasu sa vráti sila a zúfalstvo. Nočná služba Klaudii pripadá neuveriteľne dlhá. Stojí na chodbe a nevie, kam má ísť skôr. Z izieb sa ozýva: „Sestrička! Sestrička!“
Prebúdza ľudí zo zlých snov, prihovára sa im, dáva im piť čaj cez slamku, len aby prežili noc.
„A potom na oddelení vypukla chrípka,“ povedala mi.
Vraj si neviem predstaviť, aké to je, keď týchto ľudí chytí chrípka.
„Za normálnych okolností sa nezastavíme, ale keď majú teploty...“
Klaudia mávla rukou, zasmiala sa pri spomienke na tú dennú zmenu.
„Vôbec som sa necítila dobre, bola som slabá ako mucha, ale musela som sem prísť, lebo nemal kto robiť. Merala som ostatným teploty a sama som horela. Tuto pani Futovej som prikladala mokrú vreckovku na čelo. Ona mala 37,8 a ja som mala 38,5.“
„Táto robota vôbec nie je zaplatená,“ štebotala ďalej Klaudia. „Nepoviem vám koľko zarábam, lebo tým urazím seba. Budete si myslieť, že som hlúpa, keď tu robím za almužnu. Čo sa dá robiť, potrebujem peniaze.“
Na chvíľu zvážnela.
„Viete, niekedy nám v živote neostáva nič iné, len sa smiať.“
Vlhkou servítkou utrela pani Futovej ústa, tá len nehybne ležala a civela do stropu. Klaudia prešla k dverám a ešte sa otočila ku mne:
„Ťažká práca, mizerná pláca,“ zasmiala sa a vyšla z izby.