Som čašník, kto je viac!

Autor: Monika Nagyova | 26.3.2018 o 9:28 | Karma článku: 10,67 | Prečítané:  8556x

Údajne až 90 percent ľudí si nevšimne, akú farbu očí má čašník, ktorý ich obsluhuje. Ja na oči čašníka, ktorý nám bol pridelený počas firemnej večere, do smrti nezabudnem. Boli hnedé a plné nenávisti.   

Reštaurácia na brehu Dunaja sa pýši menom, medzinárodnou kuchyňou a skvelým výberom vín. Keď som tam s kolegami zavítala, mala som najlepšie úmysly, užiť si to. Boli sme približne štyridsiati, dva dlhé stoly boli pre nás prestreté v pivničnej časti. Zbierali sme sa postupne, všetci dobre naladení. 
„Prosím vás, donesiete nám tri hrušky?“
„A prosím vás, ja si dám veľké pivo.“
„Aké máte vína?“ 
Čašník sa narovnal a zahrmel:
„Pokoj, dobre? Ako vidíte, som tu sám. Ak ste si nevšimli, bar je o dve poschodia vyššie, budem musieť behať hore dole po schodoch, tak to láskavo berte na vedomie.“
Kolegom bol na smiech, dali mu prezývku „double-decker“. Mohol mať asi 50 rokov a neustále chrlil okolo seba síru. Keď mi podával drink, hovoril síce „Nech sa páči“, ale v pohľade mal sto ostrých nožov.

„Prosím vás,“ ozvala som sa opatrne. „Do tejto karafy nám doplníte vodu?“
Vôbec sa na mňa nedíval. Sústredil sa iba na moje ústa. Ďalšia, čo zas niečo chce. Namiesto mňa videl prázdnu karafu vody, kolegyňa bola pre neho len chýbajúca vidlička, ďalšia Mojito, kolega v okuliaroch bol iba rum. Nestrpel žiadne dotazy. „Aké mliečko dávate do kávy? Mohla by som ten multivitamínový džús vymeniť za jablkový? Tú kolu mi donesiete bez ľadu?“ Neodpovedal, nezdvíhal hlavu, pohľad fixoval na obrus. Predstavovali sme si, že kým nám z baru nesie nápoje, pľuje do všetkých pohárov, ktoré má na tácke.  

Nechutilo nám a alkohol nezaberal. Husacia pečeň bola gumená, neochotne sa mi prevaľovala v ústach a víno bolo kyslé. Čašník bol rád, že prežúvame. Dúfal, že pečienka a čalamáda nám zapchajú ústa a  nebudeme otravovať. Sklonil hlavu a tváril sa, že tam nie je. 
„Prosím vás,“ oslovil ho kolega s plnými ústami. „Donesiete mi jednu dvanástku?“
„Jasné pane, kvôli vám a vášmu pivu vybehnem o dve poschodia vyššie!“ vyštekol na neho.

Po predjedle sme mali príhovor. Šéf vždy zhrnie rok, zavtipkuje, posilní tímového ducha. Keď začal hovoriť, všetci sme stíchli, čakajúc bonmoty. Jeho prejav prerušovalo iba trieskanie riadu. Čašník zbieral taniere a ako na potvoru, tentoraz sa nesnažil tváriť, že tam nie je. Sedela som vedľa kolegyni, ktorá sa k nemu počas príhovoru nahla a zašepkala: „Donesiete mi, prosím, Gin Tonic?“ 
„Tak počkajte!“ zvolal čašník a umlčal šéfa. „Kto chce ešte čo, aby som sa dve poschodia nevracal s jedným pohárom!“
Nastalo ticho, všetky pohľady sa upreli na čašníka, stal sa stredobodom pozornosti. 
„Tak pre mňa ešte pivo,“ zdvihla sa po chvíli ruka na konci stola.
Boli sme tak ohúrení čašníkovým správaním, že sme pristali na jeho hru. Postupne sa pridávali aj ostatní. Aj ja si dám pivo, aj ja, aj ja... 
„Zasa nie všetci, dobre?!“ povedal prísne.
Vtedy šéf zobral situáciu do svojich rúk. Všetkých vyzval, že kto chce pivo, nech zdvihne ruku a drží ju hore dovtedy, kým ho neporátame. Náš šéf sa behom okamihu premenil na čašníkovho poskoka. Pomáhal mu skompletizovať objednávku, dohadoval sa s ostatnými o detailoch, ktoré čašníkovi následne tlmočil. Zahľadela som sa na kolegov. Tvárili sa zmätene, objednávali si u šéfa drinky a pozorovali zamračeného čašníka po jeho boku. 

Z príhovoru nakoniec vzišlo. Po hlavnom jedle fajčiari vyšli na cigaretu a dlho váhali, či sa ešte vrátiť dnu. Čašník sa k nám už príliš neunúval. Pochopil, že keď budeme veľmi smädní, prídeme za ním hore. Kolega vybehol po schodoch, nahol sa cez barový pult a požiadal ho o fľašu červeného. Čašník chytil fľašku a začal ju otvárať. Lenže korok mu zostal kdesi na pol ceste. Prstom ho pretlačil cez hrdlo fľaše, ten vykĺzol a plával v luxusnom moku. Ibaže keď z vína nalial do pohárov, zistil, že v lahodnom nápoji plávajú kúsky korku. Čašník nelenil, chytil lyžičku a lovil ňou nežiaduce korkové omrvinky. 

Dojedli sme dezerty a vychýrený lokál rýchlo opustili. Rozladená som nasadla do taxíka a oprela si hlavu o oblok. Cítila som sa prázdna ako tá karafa vody, na ktorú som celý večer hľadela. Bolo mi smutno z toho, že tá povestná slovenská pohostinnosť ma oblúkom obišla.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Útočí na novinárov, s jeho menom sa spája viac ako desať káuz. Kto je Kočner

Podnikateľa v stredu pre kauzu zmenky a daňové úniky zadržala polícia.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Ako som zariadil, že prestali predávať Zem a vek

Prečo by slušné firmy mali zaujať jasný postoj.

Stĺpček Jakuba Fila

Zadržali Kočnera. Hoci platí prezumpcia neviny, treba povedať konečne

K rozsudku je dlhá cesta.


Už ste čítali?