reklama

Strašiak menom Alzheimer

Keď skončila omša, v dave pred kostolom som zbadala babkinu kamarátku. Zmätene sa obzerala na všetky strany, akoby niekoho hľadala. Potom pristúpila k jednej pani a oslovila ju: Prepáčte, kde som?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (42)

Mala som vtedy dvanásť rokov a to, čo som videla, ma ohromilo. Vidieť ju roztržitú a stratenú na mieste, kam chodila odjakživa, ma zaskočilo. Po incidente pred kostolom sa ešte párkrát stratila, ale vždy sa našiel niekto, kto jej pomohol zorientovať sa. 
Raz, keď si išla zohriať jedlo, zapla sporák, položila naň hrniec, odišla a už sa nevrátila. Sedela v obývačke pri okne. V rukách žmolila nitky, ktoré trčali zo záclony a dívala sa von. Podozrivá vôňa, ktorá sa šírila naprieč domom, ju nevyburcovala k tomu, aby utekala do kuchyne. Naďalej pokojne sedela pri záclone. Nachádzala sa totiž vo svete, do ktorého mala prístup len ona. Našťastie, epizóda so spáleným hrncom dopadla dobre. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Babkina kamarátka už dávno nežije. Spomenula som si na ňu minulý týždeň, keď som bola v starobinci navštíviť príbuznú. 

O izbu sa delí s viacerými. Hoci je moja príbuzná nemobilná, hlava jej funguje perfektne. Čo sa nedá povedať o ženách na vedľajších posteliach. Sú síce čiperné, ale zaseknuté v čase a v priestore. Zhovárali sa o mne, akoby som tam ani nebola.
„Pozri, kto ju prišiel navštíviť.“
„To je dcéra.“
„Jej dcéra?“
„Nie, Helenkina dcéra.“
„Ktorej Helenky?“
„Tej, čo bývala pri stanici.“

Hovorili nahlas, takmer som moju príbuznú nepočula, lebo ona už zďaleka nemá takú silu v hlase, poväčšine len šepká. Napravila som jej vankúš, ošúpala mandarínku a nakŕmila ju. Za chrbtom som opäť začula:
„Pozri, kto ju prišiel navštíviť.“
„To je dcéra.“
„Jej dcéra?“
„Nie, Helenkina dcéra.“
„Ktorej Helenky?“
„Tej, čo bývala pri stanici.“
Spýtavo som sa pozrela na nevládnu príbuznú, tá na mňa sprisahanecky žmurkla a takmer nečujne povedala:
„Ja to tu mám každý deň.“
Jedna zo žien vstala a išla sa pozrieť na hodiny.
„Vieš koľko je hodín? Len štvrť na tri!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prešla hodina. Príbuznej som nakrémovala tvár a učesala vlasy. Nohy, na ktorých už roky nestála, som jej podložila perinou. Vychladnutý čaj som vyliala do umývadla a omrvinky z diabetických keksíkov vyhodila do koša. Utrela som stolík a vyložila naň veľkonočné pohľadnice. 

Žena od vedľa sa opäť zdvihla a šuchtavým krokom sa išla pozrieť, koľko je hodín. Pod nástenným hodinami zalomila rukami a zvolala:
„Preboha, vieš koľko je hodín? Ešte len štvrť na tri!“
Pomýlila sa, bolo už štvrť na štyri, ale vôbec si to neuvedomovala. Keď si znova sadla na posteľ, pozrela na mňa, a potom sa otočila na svoju priateľku: 
 „Pozri, kto ju prišiel navštíviť.“
„To je dcéra.“
„Jej dcéra?“
„Nie, Helenkina dcéra.“
„Ktorej Helenky?“
„Tej, čo bývala pri stanici.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rozlúčila som sa s príbuznou a zábudlivým dámam som kývla na pozdrav. Vyšla som z izby a kráčala po chodbe plnej starých ľudí. Uvažovala som, čo je lepšie, či zostať odkázaná na pomoc ostatných a vnímať realitu, alebo byť fit a nič si nepamätať. Počet pacientov s diagnózou Alzheimer je z roka na rok väčší. Po osemdesiatke trpí demenciou každý piaty človek. Nikdy nevieme, čo nás v starobe čaká. Aj preto blogujem. Aby si ľudia pamätali, aká som bola, keď som ešte bola pri zmysloch. 

Monika Nagyova

Monika Nagyova

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  295
  •  | 
  • Páči sa:  2 278x

Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied Zoznam autorových rubrík:  Úprimné pozdravy z BratislavyZo života vo firme snovDenník starej dievkyO pocitoch smrteľníkaShowbiznis je drinaČo je "in"Pribalím vás do kufra

reklama

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu