Jesť začnem až keď budem mŕtva

Autor: Monika Nagyova | 30.1.2018 o 9:21 | Karma článku: 7,19 | Prečítané:  2199x

Na tento výrok ultraštíhlej módnej ikony Daphne Guinness si spomeniem vždy, keď zahryznem do teplej, chrumkavej bagety. Vtedy viem, že som v nebi.

Obdivujem ľudí so železnou vôľou. Ľudí, ktorí si v správnej chvíli dokážu povedať: stačilo. Vzdávam hold ženám, ktoré si počas Vianoc nedajú koláčik nielenže o pol desiatej večer, oni si ho nedajú ani o pol desiatej ráno. Sú tenké, svieže, krásne. V čase, keď ešte dojedám medvedie labky zo sviatkov, oni sa už navliekajú do plesových rób, v ktorých nechajú vyniknúť svoje dokonalé krivky. Na červenom koberci žiaria sťa hviezdy na nočnej oblohe. Ja sa pohybujem vo svete zavalitých Janov a dobre živených Marík. Poznám ľudí, ktorí sa prejedli na druhý svet. Neboráci s chuťou za troch volov. Mám mnoho známych, ktorí sa znova a znova uchyľujú k najpopulárnejšie diéte sveta - k pondelkovej. Dúfajú, že od pondelka sa prestanú napchávať mäsom, buchtami, pirohmi a že budú mať dostatok síl premeniť svoj život na chutný zelený šalát. V stredu sú už zúfalí, nevedia čo so sebou a z trucu siahnu po krvavej jaterničke. 

Milovala som svoj červený obrúsok, na ktorom som jedávala desiatu v škole. Pamätám si, ako som si ho na lavici rozložila. Bol pekný, malý, môj. Mne, rozkošnej tretiačke s bacuľatými lícami, nebolo viac treba. Na obrúsok mi padali omrvinky z vajíčkového, paštétového, či šunkového chleba. Nechápala som, ako mohli ostatné decká nosiť desiate späť domov. Neraz som mala chuť navrhnúť im, či s tým rožkom nechcú pomôcť, ale hanbila som sa. Červený obrúsok už dávno nemám, ale láska k jedlu pretrvala. 

Minule sme sa s priateľkami na husacine rozprávali o našom neutíchajúcom apetíte. Snažili sme sa odhaliť pôvod tohto problému. 
„Čosi nám chýba a nahrádzame si to jedlom,“ mudrovali sme s ústami plnými lokší a pečienok.  
Na nič prevratné sme neprišli, ale dobre sme sa najedli. My, milovníčky nariasených blúzok, sme sa vtedy zhodli, že by sme mali založiť terapeutickú skupinu s názvom: „Dievčatá, ktoré jedia svoje pocity.“ Celkom jasne som si vedela predstaviť, ako sedím v kruhu anonymných pôžitkárok:
„Ahojte, volám sa Magda a mám potrebu sa neustále kŕmiť.“ 
„Moje meno je Judita, na raňajky zjem tri hemendexy a nestačí mi to. “ 
„Ja som Monika a včera som zjedla skriňu.“  

Nedávno do trolejbusu nastúpili traja chudí, bezzubí muži. Boli hluční, mali plno rečí a šibrinkovali rukami. Celé osadenstvo bolo nútené počúvať ich rozhovor. 
„Miloš, rešpekt, ako si sundal toho týpka, máš silu!“
„Veď cvičím, ne?“
„Áno, cvičiť treba, veď ako by sme potom vyzerali?!“
„Ani nehovor, ja som raz mal 82 kíl a to som už nemohol nič žrať, kyselina mi išla hore krkom. Ale už mám 65.“
„Ty si mal 82?! Ja už keď som mal 70 kíl, cítil som, že to nie som ja. Teraz mám 60.“
Lepšie som sa im prizrela, nevymýšľali si, mohli vážiť tak málo. Potom som si ale uvedomila, že nemali zuby. Komu by sa chcelo jesť bez zubov? Najpohodlnejšie je k niečomu len tak pričuchnúť, evidentne na niečom fičali. Tak vášnivo rozoberali svoje stravovacie návyky, že energia, ktorou sršali, nemohla byť čerpaná z legálnych zdrojov. 
„Miloš, a ty si dáš sladké?“
„Si debil? Sladké ani chleba nežeriem!“
Na najbližšej zastávke som vystúpila. Nevadilo mi, že som si ich nevypočula do konca, nezhodla som sa s nimi. U mňa je to totiž ako v tom anglickom vtipe:
„I am on a seafood diet.“
„Really?“
„Really. When I see food, I eat.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bugár nechápe, čo mu Danko vytýka. Od roztržky sa ešte nestretli

SNS sa často púšťa do nominantov Mosta.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Béla Neluhár

V SNS súdia partnera podľa seba


Už ste čítali?