Keď prišiel na neho rad, pokladníčka blokovala jeho tovar a on ho mlčky ukladal do tašky. No v jednej chvíli zvolal:
„Ale ten džús už máte v akcii, nie? Má stáť 1,20 a nie 1,29!“
Predavačka mu ochotne vyšla v ústrety. Zavolala vedúcu, konzultovala, stornovala. Muž bol so svojím výkonom spokojný, ešte odvážnejšie sa na mňa usmial, málo chýbalo, aby žmurkol. Posmelený okolnosťami, začal pri kase mudrovať:
„Aj Tatranky ste už mali mať oddnes zlacnené, ale tým sa teraz vy netrápte, už som oslovil vášho kolegu, išiel mi to zisťovať do skladu.“
Keď som už konečne bola na rade ja, zaregistrovala som, že muž neodišiel. Stál obďaleč a upieral na mňa zrak. Akoby ma čakal s úmyslom prihovoriť sa mi. Chce ma pozvať na kávu? Za 2,20?
Zaplatila som a rýchlo som sa pozrela jeho smerom. Ešte stále tam bol, díval sa na mňa. S igelitkou v ruke prešľapoval z nohy na nohu a opatrne sa usmieval. Radšej som ho obišla oblúkom. Spomenula som si na svoje dve priateľky, ktoré svorne tvrdia, že život s nadmieru šporovlivým chlapom nie je veru med lízať.
Tá prvá sa s podobným skupáňom vybrala do Vietnamu. Dlhej ceste predchádzala detailná príprava. Skupáň investoval do hrubého notesa a kvalitného pera. Naplánoval trasu, do notesa si zapísal turistické destinácie a podrobný rozpis cien okolitých hostelov. Zbalil si plný ruksak keksíkov a spokojný nastúpil do lietadla. Moja kamarátka sa vo Vietname takmer uchodila k smrti. Skupáň hľadal najlacnejšie ubytovanie, odmietal taxíky a vyhýbal sa reštauráciám, celé dni do seba pchal len keksíky. Hrubý notes mal neustále pri sebe. Zapisoval si doň všetky výdavky. Každú fľašu vody aj rolku toaletného papiera. Bol tým notesom posadnutý. Nespúšťal ho z ruky a vo voľných chvíľach v ňom listoval a čítal ho ako knihu. Namiesto hlavy mal na krku kalkulačku a namiesto zreničiek mince. Raz ich jeden nemecký pár, tiež na cestách, pozval na večeru, ktorá bola súčasťou bufetových stolov. Skupáň vtedy hádzal jedlo do seba tak, akoby nemal iba jeden žalúdok. Bol šťastný. V notese, pod zoznamom výdavkov, nepribudla v ten večer ani čiarka. Keď prileteli domov a kamarátkina noha sa dotkla rodnej zeme, ušla od neho. Doslova.
Tá druhá priateľka mala obdobnú skúsenosť. Keď sa do nej zahľadel fešák v značkovom oblečení, zaplesalo jej srdce. Mal dobré auto, veľký byt a skvele platenú prácu. Ibaže celé dni sedel doma. Ona túžila ísť na večeru do mesta, na otočku do Viedne, na víkend do Bojníc. Pánko však do zážitkov neinvestoval. Stačil mu gauč, televízor a potraviny na rohu. Moja priateľka rýchlo pochopila, že napriek bohatstvu, žil ako askéta. Jeho prílišné šetrenie ju dovádzalo k šialenstvu. Bolo jej to ľúto, ale nedokázala si pomôcť. Jeho dobré vlastnosti postupne zanikali, na povrch sa drala len tá jedna neodškriepiteľná vada. Lámala si hlavu nad tým, či sa vôbec niekedy niektorej žene podarilo chamtivca prevychovať. Raz, uprostred dlhej nudnej nedele, vstala zo sedačky a vypochodovala z bytu. Už sa k nemu nikdy nevrátila. Nechala držgroša aj s jeho chrumkami v obývačke.
Tieto dva príbehy mi prebehli hlavou, keď som so svojím nákupom opúšťala preplnenú Billu a oblúkom obchádzala urasteného muža s igelitkou. Ale nedalo mi. Ešte raz som sa obzrela, bola som zvedavá, či tam stále stojí. Vysvitlo, že nečakal na mňa, ale na zamestnanca obchodu, ktorý vybehol zo skladu. Videla som, ako k nemu pristúpil, zanietene spolu diskutovali a živo gestikulovali. O Tatrankách.
