Kňaz a feťáčka

Autor: Monika Nagyova | 6.12.2017 o 9:44 | Karma článku: 8,43 | Prečítané:  1754x

V jeden slnečný deň k nám dofrčal fotograf na bicykli s ospravedlnením, že sa mu spálil film. Z fotiek z Prvého svätého prijímania nič nebude. Vraj sa musím fotiť ešte raz. 

Mama ma rýchlo obliekla do bielych šiat, na hlavu mi dala čelenku so závojom, do ruky strčila striebornú sviečku a sťa malú nevestu ma postavila pred živý plot v našej záhrade. Zábery spred kostola vyšli navnivoč, tak nech mám zo sviatosti prijatia Eucharistie aspoň nejakú spomienku. 

To, že prišiel fotograf, sa rýchlo rozkríklo. Prišla teta aj s vyštafírovaným bratrancom. Na jednej nohe priskackala i moja sestra, lebo druhú mala v sadre. Sesternice si obliekli ružové sukne a priniesli aj bábiky. Pribehli psy, susedky i ostatné deti. Fotilo sa u nás celé popoludnie. Na Ježiša si vtedy nikto z nás ani len nespomenul.    

Rovnako je to aj na Štedrý deň. Oslavujeme ho bez oslávenca. Nik ho nepozve dnu, aby si pri váze s vetvičkami imela sfúkol sviečky na torte. Z Vianoc sme ho vynechali. Raz mi jeden policajt povedal, že najviac výjazdov majú práve cez sviatky. Paradoxne vtedy sa domáce násilie vyskytuje častejšie. Byt je plný, rodina pokope, nastáva skrat a ľuďom praskajú nervy. Krajina je zasnežená a rozvoniava ihličím, z veží zvonia zvony, ale Kristus z našich životov akoby zmizol. Vytratil sa z románov, básní, dialógov i myšlienok. Nie je už ani v zákutiach našich duší. Hľadám ho všade, no nikde ho nevidím. 

Pred rokom som bola na vianočných trhoch v Dunajskej Lužnej. Na malom pódiu stál kňaz, obdarený výnimočným talentom. Koledy v jeho podaní zneli nádherne. Za chrbtom mu hral orchester zložený z detských umelcov. Z tej ukrutnej zimy chlapcom krehli prsty a dievčatám mrzli uši, ale nedali na sebe nič znať. Ich hra na husle vyčarila tóny, ktoré lahodili ušiam. Pod pódiom tancovala feťáčka. Bezzubo sa škerila a na svet sa dívala zakalenými očami. Vrtela sa, akoby počúvala chytľavý latino hit a nie dojímavú melódiu, z ktorej naskakovali zimomriavky. Ostatní diváci stáli obďaleč a tým pádom sa veselá feťáčka stala centrom záujmu. Kaplán neprestával spievať, z úst mu vychádzala para a studený vietor mu fúkal za golier. Rozgajdaná dievčina ďalej radostne džemovala a narúšala sviatočnú atmosféru, ktorú koncert navodil. Strapatá hlava sa jej hompáľala na pleciach a blažený výraz jej neschádzal z tváre. Bol to bizarný obraz. Kňaz s podmanivým hlasom a feťáčka so štrbavým úsmevom. Jeden má zlato v hrdle a tá druhá dnes už možno ani nežije. Stála som tam a kládla si otázku, kde je spravodlivosť, pointa a kde je Boh. 

Keď predstavenie skončilo, presunula som sa k drevenému betlehemu. Pri kolíske toho najdôležitejšieho nebolo ticho. Naopak, bol tam hluk. Ľudia pili viac rum ako čaj a snažili sa prekričať vravu. Boli pripití a pery sa im leskli od mastných lokší. Napravila som si šál a ľadové prsty schovala do vreciek. Zadívala som sa do kolísky. Rok čo rok prichádza Jezuliatko na svet, akoby nám chcelo pripomenúť, že napriek našim obrovským zlyhaniam má s nami veľké plány. Akoby verilo, že raz sa narodí aj v nás. 

Celá premrznutá som sa vtedy pobrala domov. Boha som zase nevidela, ale nezúfala som. To, že som ho nevedela nájsť, neznamená, že ho prestanem hľadať. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Róbert Bezák: Študoval som, aby som bol kňazom. Potom sa to zosypalo

Špeciálne vydanie podcastu Dobré ráno.

TECH

Vidíte na obrázku cikcakovité čiary? Môžete zažiť slepotu

Zakrivená slepota nie je diagnóza, spôsobuje ju evolúcia.

KOMENTÁRE

Fico je oportunista, pochváľme ho

Premiér so sankciami proti Rusku nesúhlasí, ale aj tak ich vždy podporí.


Už ste čítali?