Mama ma rýchlo obliekla do bielych šiat, na hlavu mi dala čelenku so závojom, do ruky strčila striebornú sviečku a sťa malú nevestu ma postavila pred živý plot v našej záhrade. Zábery spred kostola vyšli navnivoč, tak nech mám zo sviatosti prijatia Eucharistie aspoň nejakú spomienku.
To, že prišiel fotograf, sa rýchlo rozkríklo. Prišla teta aj s vyštafírovaným bratrancom. Na jednej nohe priskackala i moja sestra, lebo druhú mala v sadre. Sesternice si obliekli ružové sukne a priniesli aj bábiky. Pribehli psy, susedky i ostatné deti. Fotilo sa u nás celé popoludnie. Na Ježiša si vtedy nikto z nás ani len nespomenul.
Rovnako je to aj na Štedrý deň. Oslavujeme ho bez oslávenca. Nik ho nepozve dnu, aby si pri váze s vetvičkami imela sfúkol sviečky na torte. Z Vianoc sme ho vynechali. Raz mi jeden policajt povedal, že najviac výjazdov majú práve cez sviatky. Paradoxne vtedy sa domáce násilie vyskytuje častejšie. Byt je plný, rodina pokope, nastáva skrat a ľuďom praskajú nervy. Krajina je zasnežená a rozvoniava ihličím, z veží zvonia zvony, ale Kristus z našich životov akoby zmizol. Vytratil sa z románov, básní, dialógov i myšlienok. Nie je už ani v zákutiach našich duší. Hľadám ho všade, no nikde ho nevidím.
Pred rokom som bola na vianočných trhoch v Dunajskej Lužnej. Na malom pódiu stál kňaz, obdarený výnimočným talentom. Koledy v jeho podaní zneli nádherne. Za chrbtom mu hral orchester zložený z detských umelcov. Z tej ukrutnej zimy chlapcom krehli prsty a dievčatám mrzli uši, ale nedali na sebe nič znať. Ich hra na husle vyčarila tóny, ktoré lahodili ušiam. Pod pódiom tancovala feťáčka. Bezzubo sa škerila a na svet sa dívala zakalenými očami. Vrtela sa, akoby počúvala chytľavý latino hit a nie dojímavú melódiu, z ktorej naskakovali zimomriavky. Ostatní diváci stáli obďaleč a tým pádom sa veselá feťáčka stala centrom záujmu. Kaplán neprestával spievať, z úst mu vychádzala para a studený vietor mu fúkal za golier. Rozgajdaná dievčina ďalej radostne džemovala a narúšala sviatočnú atmosféru, ktorú koncert navodil. Strapatá hlava sa jej hompáľala na pleciach a blažený výraz jej neschádzal z tváre. Bol to bizarný obraz. Kňaz s podmanivým hlasom a feťáčka so štrbavým úsmevom. Jeden má zlato v hrdle a tá druhá dnes už možno ani nežije. Stála som tam a kládla si otázku, kde je spravodlivosť, pointa a kde je Boh.
Keď predstavenie skončilo, presunula som sa k drevenému betlehemu. Pri kolíske toho najdôležitejšieho nebolo ticho. Naopak, bol tam hluk. Ľudia pili viac rum ako čaj a snažili sa prekričať vravu. Boli pripití a pery sa im leskli od mastných lokší. Napravila som si šál a ľadové prsty schovala do vreciek. Zadívala som sa do kolísky. Rok čo rok prichádza Jezuliatko na svet, akoby nám chcelo pripomenúť, že napriek našim obrovským zlyhaniam má s nami veľké plány. Akoby verilo, že raz sa narodí aj v nás.
Celá premrznutá som sa vtedy pobrala domov. Boha som zase nevidela, ale nezúfala som. To, že som ho nevedela nájsť, neznamená, že ho prestanem hľadať.