Som potomok vysídlených Maďarov

Autor: Monika Nagyova | 18.10.2017 o 9:56 | Karma článku: 11,96 | Prečítané:  8303x

Vyrastala som obklopená príbehmi o nútenom odchode Maďarov z tohto územia. V roku 1947 sa Benešove dekréty dotkli mnohých mojich príbuzných a prevrátili im život naruby. 

Juliška sa cítila nepohodlne. Viezla sa vo vagóne, ktorý slúžil na prepravu dobytka a zo všetkých strán sa na ňu tisli ľudia. Držala svojho mladšieho brata za ruku a potichu plakala. Zaprisahala sa, že hneď, ako to bude možné, ujdú z Čiech späť domov. To sa im podarilo o necelý mesiac. Keď moja babka, vtedy sedemnásťročná, zbadala Julišku v záhrade, zvýskla od radosti. Boli kamarátky a susedky. Moja babka mohla zostať doma. Babkin brat bol ešte maličký, báli sa s ním cestovať. Šírili sa chýry, že cesta trvá niekoľko dní a nie všetky bábätká ju v tých tuhých mrazoch prežijú. Reslovakizovali sa. Pre záchranu najmladšieho sa vzdali maďarskej národnosti. 

O pár dní si pre Julišku prišli žandári. Ušla pred nimi záchodovým oknom, ale na ulici ju dobehli a opäť ju aj s bratom posadili na vlak. Po mesiaci sa obaja znova vrátili. Tentokrát si však dávali veľký pozor na to, aby ich niekto neudal. Niekoľko týždňov nevychádzali z domu. Juliška si s mojou babkou občas zakývala cez okno. 

Moja babka vtedy netušila, že jej budúci manžel, ktorého mala stretnúť ešte v ten rok, sa tiež nedobrovoľne vybral do Čiech. Bol zababušený v hrubom kabáte a celý čas sa mračil. Môj dedo sa dlhé hodiny trmácal vlakom a všetko v ňom sa búrilo. Bol stolár, miloval prácu s drevom, nepatril na pole! Po príchode do Čiech mu roľníci darmo prikazovali čo má robiť. Neustále myslel na svojich najbližších a na robotu, ktorú doma nechal nedokončenú. Každé ráno sa budil s myšlienkou na útek. Lomcoval ním hnev, nenávidel to tam. Gazda na neho štekal, okolie sa k nemu správalo povýšenecky a nevraživo. Po dvoch mesiacoch odtiaľ ušiel domov. Tak ako mnohí v tom čase, ani on sa nemohol ukazovať na ulici až dovtedy, kým napäté obdobie nepominulo.  

Vysídlenie Maďarov sa dotklo aj môjho krstného otca. Celé dni sedel svojej mame na kolenách a plakal. Nemal ani rok a nič z toho, čo zažíval, sa mu nepáčilo. Jeho rodičia a súrodenci boli zúfalí. Nielenže absolvovali strastiplnú a nehumánnu cestu, najhoršie bolo, že ich v Čechách najskôr nikto nechcel. Zostali na stanici štyri dni, počas ktorých si ich chodili obzerať roľníci z okolia, ale nik si ich nevybral do gazdovstva. Staršie deti síce vyzerali silné a zdravé, ale čo s tým plačúcim batôžkom? Českí roľníci pri pohľade na nich vraštili čelom a krčili nosom. Členovia rodiny, spiaci štvrtý deň na slame, smrdeli. Na Slovensku nechali veľký dom a zvieratá, na ktoré sa nechtiac začínali podobať. Pre rodinu môjho krstného otca to bolo veľmi ťažké obdobie. Z Čiech sa vrátili po dlhých štyroch rokoch, ale doma už nič nebolo také ako predtým.  

Na odvážny krok sa odhodlala aj teta mojej mamy. Nemusela opustiť vlasť, jej rodine udelili výnimku, pretože jej rodičia sa ujali sirôt a vychovávali trinásť detí. Ale srdce ju ťahalo. Zaľúbila sa do chlapca, ktorý býval pár ulíc od nej, no musel odísť do Maďarska. Zbalila si to najnutnejšie, prehltla slzy a za svojou láskou vyrazila pešo cez zamrznutý Dunaj. Už sa nikdy nevrátila.  

Vydala sa, založila si rodinu a bývala v dome, ktorý bol hodinu autom od Balatonu. Ja som vďaka tomu každé leto trávila pri najväčšom jazere v strednej Európe. Tam som dostala svoju prvú černošskú bábiku a tam som prvýkrát ochutnala „Négercsók“, v preklade: cukrovinky Čierny princ. Mali tam žuvačky o akých sme na Slovensku vtedy ani nesnívali! Vyzerali ako farebné guličky a dali sa z nich robiť obrovské bubliny. Ak som sa nekúpala v Balatone, sedávala som na schodoch pri dome a česala bábiky. Počas horúcich dní sme sa chodievali schladiť do botanickej záhrady, hneď vedľa domu. Milovala som prázdniny v Maďarsku, bola som dieťa, neuvedomovala som si, za akých dramatických okolností sa moja rodina rozrástla až sem. 

Tento mesiac sme si v Podunajských Biskupiciach pripomenuli sedemdesiate výročie tejto smutnej udalosti. Po bohatom kultúrnom programe sa ľudia rozišli domov. Vo svojich obývačkách spomínali a rozprávali. Zo zásuviek vyťahovali čiernobiele fotografie, pamiatku na tých, ktorí to zažili a už nie sú medzi nami. 

Osudy mojich predkov ma fascinujú. Neviem si predstaviť, aké to muselo byť. Nedokážem sa vžiť do ich kože. Ja som sa na Slovensku nikdy necítila menejcenná za to, že som Maďarka. Skôr naopak. Vzbudzujem obdiv za znalosť tejto komplikovanej reči a ešte sa ma pýtajú, či mám rada štipľavé. Slovensko je moja krajina, ktorú by som nikdy neopustila. Ak by to bolo nutné, robila by som to tak, ako Juliška v štyridsiatom siedmom. Vracala by som sa sem dovtedy, kým by ma nenechali na pokoji. Pred nariadeniami a štátnou mocou by som ušla hoc aj záchodovým oknom.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bugár nechápe, čo mu Danko vytýka. Od roztržky sa ešte nestretli

SNS sa často púšťa do nominantov Mosta.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Béla Neluhár

V SNS súdia partnera podľa seba


Už ste čítali?