Najhorší krčmár na svete

Autor: Monika Nagyova | 3.4.2017 o 12:10 | Karma článku: 7,62 | Prečítané:  2169x

Ani neodzdravil. Len zovrel dlane, zaprel sa nimi do stola, nahol sa ku mne a mlčal. „Víno máte dobré?“ prelomila som ticho pri výčape. „Nie. Víno máme výborné!“  

Bolo nás veľa, samé ženy, objednali sme fľašku bieleho. Odišiel kamsi dozadu, bolo odtiaľ počuť iba cinkanie skla. Zatiaľ sme si to tam obzerali, nebol tam nik okrem nás. Bolo to skutočné retro, to treba odfotiť! Stoličky, ktoré sa už dávno nevyrábajú, storočné obrusy a steny, začmudené od dymu. 

Krčmár sa vrátil s prázdnymi rukami.
„Môžeme si spojiť stoly?“ spýtala sa jedna z nás.
„Nie, na takú chvíľu sa vám to neoplatí. Nefoťte!“ 
Otočil sa k baru a načahoval sa k vínu, ktoré bolo na najvrchnejšej poličke. Keď ho uchopil, vzal do ruky otvárak a začal krútiť hrdlom fľaše. 
„Už nemáte víno na sklade? A to, ktoré otvárate, je chladené?“ spýtala som sa.
„Pokiaľ viem, víno má mať izbovú teplotu,“ v jeho očiach som badala výsmech.
„Aj biele?“
Odignoroval moju otázku, fľašu s pohármi poukladal na tácku a tú mi otrčil pred nos.
„Ešte niečo?“ spýtal sa a najradšej by mi napľul do tváre. 
„Dve čapované pivá,“ ozvala sa kamarátka vedľa mňa.
S táckou som smerovala k stolu a moja dobrá nálada sa vytratila. Ani ostatným dievčatám nebolo do spevu. 
„Ale ja som chcela to druhé,“ začula som za sebou.  
„Máte smolu, už Vám čapujem toto.“
Krčmár položil pivá na výdajný pult a pakoval sa dozadu. 

Stíchli sme, slová nám ostávali na jazyku a nechcelo sa im von. 
„Ja nie som prieberčivá, ale toto nedám,“ ozvala sa po chvíli priateľka a svoj pohár namierila proti svetlu tak, aby sme ho všetky videli. 
Krásne sa na ňom vynímal odtlačok rúžu. 
„Aspoň máme dôkaz, že sem predsa len niekto chodí,“ zažartovala som. 
Poškodená vstala a volala krčmára von zo skladu. Ten naveľa vyšiel a tváril sa nahnevane. Kamarátka mu ukázala pohár a pýtala si nový. 
„Asi ho niekto zle umyl,“ utrúsil a ani na ňu nepozrel. 
Podal jej čistý pohár a vzápätí opäť zmizol.

Už sme nemali chuť na žiadne víno, no napriek tomu sme sa pochlapili a štrngli sme si. 
Víno sa nedalo piť, bolo otrávené rovnako ako vzduch v krčme. Vstali sme od stolov, na ktorých ostali plné poháre. 
„Môžem zaplatiť?“ podišla som k pultu a vykrikovala do otvorených dverí.
Prišiel, vyblafol cenu a zobral peniaze.
„Ešte môžem poprosiť fľašu minerálky?“
„Šesťdesiat centov.“
„Prečo ste taký nepríjemný?“ vyšlo zo mňa znenazdajky. 
Krátko na mňa pozrel a povedal:
„Šesťdesiat centov.“

Vracali sme sa na hotel a boli sme také pobúrené, že sme sa sťažovali aj hviezdam, ktorými bolo posiate nebo.  

Krčmár bol zároveň aj majiteľom jediných potravín, ktoré boli otvorené trikrát do týždňa. Zháňali sme vatu a tak sme ráno nazreli dnu. Zvnútra obchod vyzeral tak, akoby za jeho múrmi vládla vojna. Regále zívali prázdnotou, sem tam sa objavila nejaká čudesná zaváranina, či konzerva s paštétou. Majiteľ opäť nemal svoj deň. 
„Máte vatu?“
„Mám vložky.“ 

Na druhý deň som ho videla znova. Najprv pred krčmou vyprášil obrusy a potom zametal. 
„Dobrý deň!“ zakričala som nahlas a zakývala mu.
Prestal zametať, zdvihol hlavu, otočil sa ku mne, zamračil sa a vrátil sa k zametaniu.  

Nevrlý krčmár mi neschádzal z hlavy. 
„Domáci nemajú radi turistov,“ vraveli nám v hoteli. „Tento kraj bol odjakživa odtrhnutý od sveta a to doslova. Krásna, no neúrodná oblasť. Vládla tu príšerná chudoba a keď sa sem začali trúsiť turisti, ani trochu ich to netešilo. Nie sú na nich zvyknutí a nevedia, ako sa k nim správať. Najradšej by ich poslali do čerta aj s ich peniazmi.“
„V mojom okrese je dedina, o ktorej sa traduje, že nad ňou raz letelo lietadlo a vypadli z neho ľudia,“ zareagovala jedna z nás. „Buď dopadli na hlavy, alebo na nohy. Lebo v tej dedine kto nie je padnutý na hlavu, tak kríva.“  

Nastane deň môjho odchodu. Zbalená sa z kopca dívam do doliny. Na pár domoch, ktoré tu ostali, stúpa dym z komínov. Staré chalupy sú učupené na kraji lesa a ledva držia pokope. Počujem mékať kozu, inak je tu ticho. Spomeniem si na krčmára. V jeho očiach som votrelec, darmo som mu núkala otvorenú dlaň plnú mincí. 

Oproti domu, v ktorom bývam, rástla na poli repka olejná. Momentálne sú tam bagre, nákladiaky a húfy robotníkov. Stavajú sa domy, kaviarne, obchody. Vždy, keď sa na to dívam, mračím sa. Už teraz mám chuť strieľať budúcim novousadlíkom zauchá. Náhle krčmárovi úplne rozumiem. Kto by nechcel mať svätý pokoj? Zdvihnem kufor a poslednýkrát sa rozhliadnem po okolitých vrchoch. Odchádzam odtiaľto a idem tam, kde ľudia voľky-nevoľky kráčajú s dobou a kde krčmárom groše voňajú. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý navždy zmenil Vysoké Tatry. Takto to vyzeralo pred trinástimi rokmi

Víchrica zničila 19. novembra 2004 až 12-tisíc hektárov lesa.

TECH

Vo vesmíre znie strašidelné pískanie. Vedci zistili, odkiaľ pochádza

Väčšina častíc je zachytená v pásoch.

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil diktátor.


Už ste čítali?