Výklady blikajú, deti výskajú a vrchovato naplnené nákupné vozíky si razia cestu medzi húfmi zákazníkov. S kamarátkou máme naponáhlo, snažíme sa odtiaľ čo najskôr dostať. Nasadáme do auta, lenže aj podzemné parkoviská sú na prasknutie a rampy nefungujú. Autá trúbia, nevedia sa pohnúť. Akási žena za volantom začne cez otvorené okno vrieskať. Nervozita jej vženie červeň do líc, je celá strapatá. V tej chvíli sa na vedľajšom vozidle zapne alarm a ženin krik v tom bengáli zanikne. V garáži to vrie, chcem ujsť, ale niet kam.
Na druhý deň si v trolejbuse vedľa mňa sadne pán, ktorý je veľmi roztržitý. Neustále sa mrví, vyzlieka a oblieka. Tu čiapka, tu šál, tu spadnutý leták. Kým si pod nohami napravuje tašky, skĺznu mu rukavice. Je spotený a hlasno dýcha. Uhládza si vlasy za ucho, potom si rozopne kabát a škriabe sa na krku. Keď mu začne zvoniť mobil, zistí, že ho má v zadnom vrecku nohavíc pod dlhým kabátom. Zo všetkých síl sa snaží vydolovať telefón z útrob svojho šatstva, ale v ceste mu stoja ešte dva svetre. Toľko sa hmýri, až kopne do tašiek, ktoré má pri nohách a z nich sa vykotúľajú citróny a čokoládová tyčinka. Nevie, čo skôr. Či ratovať nákup, či loviť mobil. Okolie mu pomáha, cestujúci stojaci naokolo sa načahujú za citrónmi. Žena, sediaca pred nami sa zohne pre čokoládovú tyčinku, ktorá sa jej odkotúľala k nohám. Vtom však šofér prudko zabrzdí a ňou poriadne hegne. Tak ju to vyľaká, že zhíkne. Od tej chvíle je aj ona roztržitá. Nemotorne zdvihne sladkosť, otočí sa a podá ju mrviacemu sa pánovi vedľa mňa. Potom sa obráti späť a začne šmátrať vo svojej kabelke. Na moje prekvapenie z nej vytiahne krabičku liekov. Skúseným pohybom vyberie do dlane jednu ampulku a šupne ju do seba. Mobil môjho spolusediaceho medzitým nepretržite vyzváňa. Ten, hoci sa neprestal hniezdiť, pôsobí dojmom, že sa vzdal akejkoľvek nádeje dopracovať sa k nemu. Mrví sa už len zo zotrvačnosti.
Hoci ma táto situácia veľmi rozčuľuje, nemôžem sa hnevať. Zrkadlí nás samých. Táto doba nás zhypnotizovala. Ak by som život mala opísať štyrmi písmenami, boli by to: ZHON. Len kráčame, beháme, krívame, plazíme sa. Sme v neustálom pohybe.
Vystúpim z trolejbusu, som vo švungu, musím sa ponáhľať. A potom sa predo mnou z ničoho nič objaví slepec. Dotyk paličky so zemou vytvára rytmický zvuk. Jeho chôdza je sebaistá, zrejme touto trasou chodí pravidelne. Napriek tomu, že som to nemala v pláne, spomalím a prispôsobím sa jeho tempu. Chvíľu kráčame spolu.
Presúvať sa ulicou slimačím tempom má svoje čaro. Keď sa ženiem dopredu, uniká mi to, čo sa deje okolo mňa. Nevidím súboj vrabcov, ktorý sa strhol pri mláke obďaleč, ani zástup škôlkarov v reflexných vestičkách. Nevšimnem si ani mľaskajúcich bezdomovcov na lavičke. Nemajú zuby, niet čím potravu požuť, jedenie rožkov sprevádza hlasný mľaskot, ktorý počujem, keď prechádzame popri nich. Muž s bielou paličkou vedľa mňa sa díva iba jedným smerom. Pozriem sa na neho a uvedomím si, že som rovnako slepá ako on.